OTVORENÝ ROZHOVOR Slobodná mamička Michaela Šarudy o živote slobodnej matky
Prinášame vám sériu rozhovorov Ženy, ktoré to nevzdali, o mamách, priateľkách, cestovateľkách či podnikateľkách, ktoré sa v živote dokázali vyrovnať so zlou skúsenosťou. Našli v sebe silu ísť ďalej a sú inšpiráciou pre svoje okolie.
Mišku Šarudy som si všimla na Instagrame, pretože miluje cvičenie, a je rovnako ako ja podporovateľkou programu mužom.sk. Náš rozhovor o žene vo svete slobodného rodičovstva tak paradoxne začína práve pri mužoch.
Ako sa stalo, že jemná žena ako vy cvičí s trénerom ako Peter Podlesný, ktorý sa snaží premeniť slovenských chlapov na mužov?
Petra Podlesného (trénera a zakladateľa hnutia mužom.sk, pozn. red.) som poznala osobne, keď som ho oslovila na tréningy po zranení. Chcela som začať opätovne trénovať s trénerom, tak som cvičila pod jeho vedením. Cez neho som spoznala mužom.sk, a bolo mi nesmierne sympatické. Ja som v tom však hľadala seba ako ženu, čo by mohlo toto hnutie priniesť do môjho života. Potom Peťo rozbehol 75 hard, a ja som bola možno prvá žena v rámci Slovenska, ktorá týmto programom pod jeho vedením prešla.
O čo v programe 75 hard ide?
Nešlo o fitness program, ale mentálny tréning, sebazaprenie a dispciplínu v každej situácii. Bol to svojím spôsobom mentálny tréning nielen pre telo, ale aj pre hlavu. Aby som ako pracujúca žena a mama stíhala všetky veci, ktoré tam boli. Dobre sa stravovať, piť niekoľko litrov vody každý deň, cvičiť dvojfázové tréningy a aktívne prečítať 10 strán. Dva a pol mesiaca tvrdej disciplíny, kedy som nelamentovala nad životom, ale šla som. Vstávala ráno o piatej, mala dva tréningy po 45 minút, pričom jeden vonku za každého počasia.
O tejto skúsenosti píšem aj na svoj Instagram. Chcem, aby moje texty boli mierené pre ženy, aby mali stále nádej vidieť veľa dobrých veci, ktoré sa môžu stať, napriek tomu, že nemáme ľahký život. Potom som Peťovi pomáhala ako dobrovoľnícka na konferencii Mužom.sk. Bol to obrovský zážitok byť v septembri 2021 na prvej konferencii pre mužov a vidieť všetkých tých ľudí, ktorí chcú byť lepšími manželmi a otcami. Práve to ma inšpiruje.
Na koho sa pri písaní svojho instagramového denníka zameriavate vy?
Chcem byť takou ženou, ktorá ďalej inšpiruje iné ženy. Aj slobodné mamy, ženy, ktoré nemajú deti alebo prechádzajú rôznymi inými ťažkosťami. Všetko, čo robím, píšem, nad čím sa zamýšľam, beriem ako môj osobný denník verejnosti, v ktorom dávam nazrieť do toho, aká som, ako vidím svet.
75 hard je náročný program. Prečo ste sa preň rozhodli?
Od zranenia, ktoré som mala, prešiel nejaký čas. Chcela som vedieť, čo všetko ja ako žena a moje telo dokáže. Do akej náročnej situácie ho môžem postaviť. Popritom som stále bola mama, chodila som do jednej práce, do druhej práce, trénovala. A dodržiavala všetko, čo výzva obsahovala. Tiež som si potrebovala vyvetrať hlavu a spracovať sklamanie z ľudí v mojom živote.
Svoju dcéru vychovávate sama takmer od začiatku, hoci ste sa vydávali z veľkej lásky.
Mala som 20 rokov, keď som sa vydávala za svoju stredoškolskú lásku. Milovala som svojho manžela a verím, že aj on mňa. Bola som tak vychovávaná, že jeden muž na celý život. Otehotnela som dva roky po svadbe, keď som ešte dokončovala školu.
Mala som náročné tehotenstvo, kde bolo veľa zlých prognóz, že dcéra nebude zdravá. Gynekológ mi odporúčal podstúpiť amniocentézu, a ak to zle dopadne zle, že môžem ísť ešte na potrat. Mala som pred 22. narodeninami, nebolo to ľahké to spracovať.
Ako to bral manžel?
Už vtedy som videla že manžel si nie je istý. Aj on bol mladý, mal vtedy 24 rokov. Možno sa nám stali veci, na ktoré sme neboli pripravení. Dcérka sa narodila zdravá, aj ten nález na mozgu, ktorý mala, sa postupne vstrebal. Som za to nesmierne vďačná, možno aj preto sa na rodičovstvo pozerám z iného uhla pohľadu. Celý život som túžila po deťoch, po dcére som chcela mať veľa detí. To som si splnila tak, že som učiteľkou v materskej. Hoci som nemala 4 svoje deti, mám celú triedu úžasný detí, aj ich rodičov.
Kedy prišlo ku koncu vzťahu medzi vami a manželom?
Keď mala dcéra 8 mesiacov. Vtedy od nás jej otec odišiel, čo dodnes vnímam ako jeho osobný mužský skrat. Aj preto je mi blízky projekt zameraný na mužov. Videla som, ako sa v našom živote mužský a ženský potenciál nenaplnil, lebo sme nevedeli spolu fungovať. Muž odišiel pod mojím tlakom, pretože v čase, keď sme mali bábätko, prišiel o prácu. Nemali sme finančné zabezpečenie. Snažila som sa byť dobrou mamou, starostlivou, ale naše manželstvo trpelo. Manžel sa síce vrátil, ale manželstvo sa nám už nepodarilo zachrániť.
Prečo?
Dnes si myslím, že bola chyba, že sme nevyhľadali žiadnu pomoc, poradenstvo. Že sme problém nechali doma za zatvorenými dverami namiesto toho, aby sme to povedali rodine a priateľom. Nakoniec som to vzdala aj ja. Keď vzdá vzťah žena, tak si myslím, že je koniec. Bola som zlomená nielen vo vnútri, ale aj fyzicky vychudnutá, slabá.
Nevládala som zdvihnúť svoju dvojročnú dcéru na ruky, preto som začala cvičiť. Nemohla som sa dívať na to, ako chradnem. Bola som ako bez duše, šport bola pre mňa úplná psychohygiena, ktorá ma postavila na nohy. Potom som nabrala odvahu pustiť manželstvo. Už som nedokázala bojovať, ale našla som po sebe tú silu, že síce neviem, čo bude ďalej, ale v tomto nemôžem zotrvávať. Obidvaja sme sa ničili.
Ako ste pokračovali sama ďalej?
Našla som si prácu v škôlke a dcéra bola so mnou v triede. Mala som silu, lebo som vedela, že to nesmiem vzdať.
Prácu v škôlke ste po dlhých rokoch ukončili.
V škôlke, kde som pracovala, nastali nejaké zmeny Preto som sa rozhodla odísť. Napriek tomu, že prácu s deťmi milujem, a robím ju celý život, pre mňa nastal tento rok veľký prevrat. Ako slobodná mama nie som v pozícii opustiť fixný príjem. Ale popri práci som stále mala bočný príjem, a vďaka tomu som si mohla povedať, že potrebujem aspoň trochu priestor pre seba. Premýšľať, ako ďalej. Chcem si dať čas pár mesiacov. Uvidím či sa znova vrátim do škôlky.
Väčšina žien, ktoré zostanú samé, má strach, ako zvládnu utiahnuť rodinný rozpočet. Čo vám v tomto smere najviac pomohlo?
Vždy som mala nejakú brigádu. Niečo, čo som mohla robiť popri malej. Nepomáhali mi ani starí rodičia, lebo prvé roky sme žili v Žiline. Keďže som učiteľka, na začiatku som napríklad strážila deti, chodila som do rodín. Nikdy nebol problém, že by som dcéru nemohla mať pri sebe.
Nejaký čas som sa venovala aj autistickému chlapčekovi, ku ktorému som chodila domov. Brala som však aj obyčajné práce. Keď prišla ponuka na upratovanie bytu, išla som upratovať byt. Keď som bola chvíľu nezamestnaná, využila som možnosť urobiť si kurz v rámci úradu práce. Zvolila som si kozmetický kurz.
To je od pedagogiky celkom vzdialené, nie?
Verila som, že mi to niečo prinesie. Vždy som mala problém s pleťou. Lákalo ma zistiť, prečo. Niekde vo mne bola vždy aj túžba pomáhať ženám, robiť niečo pre ne. Chcela som ženám ukázať ich krásu nielen skrze kozmetiku, ale aj cez spoločné vzťahy a rozhovory. Po skončení kurzu som opäť robila v škôlke. Kozmetike som sa venovala doma najmä cez kamarátky a známe. Ošetrovala som im pleť, robila masáže, upravovala obočie. Keď som chvíľu nemala brigádu, zdalo sa mi, že mám akosi veľa času.
Aká je vaša dcéra?
Má veľmi pokojnú povahu, je introvertnejšia. Máme medzi sebou vybudovanú dôveru, veľa vecí som jej vysvetľovala, ale dávala som jej aj priestor robiť chyby. Nikdy som pred ňou nič netajila. Všetko sme si hovorili na rovinu. Teraz, keď je staršia, je všetko oveľa jednoduchšie aj pre mňa ako mamu. Do fitka chodím posledné tri, štyri roky. Zrazu mám voľné poobedie a nemusím cvičiť len doma.
Ako spolu trávite čas?
Keď som mala chvíľu času, sadla som si k dcére a hrali sme sa. Moja dcéra je veľmi kreatívna, tvorí, vyrába, maľuje, ako rodina ju v tom veľmi podporujeme. Vie si nájsť aj čas sama so sebou. Tento čas dáva aj mne. Keď bola dcéra malá, veľmi rada lepila a tvorila si zo štítkov a maľovaniek vlastné príbehy. Teraz napríklad rada pracuje so živicou. Na narodeniny dostala sadu na prácu so živicou, z ktorej vyrába kľúčenky či náramky.
Máte popri dcére čas aj na svoje koníčky?
Mám vyštudovaný fotografický dizajn, ale nikdy som ho nepretavila do svojej práce. Umenie je však mojou vášňou. Podarilo sa mi napríklad fotenie autora pre knihu Odovzdávanie ohňa. Pár ľudí ma už oslovilo na portrétové fotenie.
V živote som si dala do škatuliek veci, ktoré ma zaujímajú, a veci, v ktorých som fakt dosť dobrá. Potom mám veci, ktoré sú pre mňa nesmiernu záľubou. Keď ich môžem pretaviť do toho, že zarobím nejaké peniaze, beriem to ako pozitívum. Myslím, že je už len na mne, ako sa ďalej v živote posuniem. Momentálne cítim, že potrebujem pre seba priestor na rast, ktorý mi pedagogika nedávala.
Sú záľuby, ktoré s dcérou zdieľate?
Teraz začala fotiť fotiť aj dcéra. Fotila na mobil, ešte predtým na môj dvadsaťročný fotoaparát compact. Skúšala robiť veľmi pekné zábery svojich hračiek. Tam som videla, že má talent a priestorové videnie. Teraz má vlastný Instax, ktorý priamo tlačí fotky.
My s dcérou veľmi radi čítame. Od malička som kupovala knihy, už ich ani nemáme kde dávať. Preto sme začali chodiť do knižnice, kde bývajú aj čítania pre deti alebo rôzne prednášky. Tiež sa tým dieťa učí určitej zodpovednosti. Deti tiež treba podporovať v tom čo im ide, ak to nie angličtina alebo matematika zmieriť s tým. Že z dieťaťa nebude ekonóm ani neurochirurg, keď rado spieva a maľuje.
Ste aktívna mama. Nebojíte sa vyhorenia?
Ja som zažila vyčerpanie a vyhorenia. Viem, kde sú moje hranice, kam až môžem zájsť. Dostávala som sa z toho nejaký čas. Zároveň mám v sebe aj blok, že nemôžem vyhorieť, lebo mám na starosti dieťa. Veľmi mi pomáha behanie. Keď som si šla zabehať, pustila som zo seba všetko. Uvedomila som si najmä cez covid, že nemôžem byť mamou aj otcom. Ani nechcem. Keď som bola príliš prísna, strácala sa vo mne láskavosť mamy.
Máte ako učiteľka výchovné zásady?
Je dôležité nepohrdnúť dieťaťom, keď sa ma pýta na môj názor, alebo mi chce ukázať niečo, čo vyrobilo. To, čo naša generácia nezažíva, je záujem a ocenenie rodičmi, aby citová nádrž dieťaťa bola naplnená aj týmto spôsobom. Občas som bola uponáhľaná, ale dcéra mi to vždy dala najavo: “Mamka nie si tu pre mňa, a ja ťa potrebujem.”
Máte svoj výchovný štýl?
Dieťa je vždy zmesou dvoch dvoch rodín, dvoch záujmov. Raz som čítala, že vzťah je dôležitejší ako výchova. Odmala som sa vždy snažila, aby bol náš vzťah taký, aby sa dcéra mohla u mňa vždy oprieť. Keď som sa rozprávala so psychologičkou krátko po rozchode o tom, či musím dcére vysvetľovať, čo sa deje, povedala, že nie. Ale že pre dieťa vždy zostane najviac, keď má mamu a otca, ktorí sa milujú, a ktorí sú spolu.
Keby nastala situácia, že dcéra povie, že je chyba otec alebo mama, aby sme jej vedeli vysvetliť, čo sa deje. Veľa som tiež čítala knihy o výchove, detskej psychológii, a neskôr o sebarozvoji. Som zvedavá, mám rada vzdelávať sa, robiť s ľuďmi.
Čo vás naučila vaša dcéra?
Od dcéry som sa naučila šetriť si energiu, ktorú by som inak minula s ľuďmi, na bežné veci ako fungovanie domácnosti či nákupy. Niekedy aj na mňa doľahne smútok. Vtedy za mnou dcéra prídem a povie: Mamka, čo ideme robiť, aby si nebola smutná? Neprenášam na ňu svoje pocity, ale aktívne hľadáme program. Ideme si spolu niečo pozrieť alebo rozmýšľame, kam by sme išli na výlet, čo by sme chceli vidieť.
Čo vám ako slobodnej mame najviac pomohlo?
V prvom rade venovať sa sama sebe. Ženy častokrát povedia, že nechcú platiť za trénera. Na druhej strane behanie, plávanie alebo bicykel sú veci, za ktoré platíte minimum. Potom je to práca, ktorá vás baví. Napríklad moja práca mi brala veľa energie, ale na druhej strane som dostávala enormné množstvo lásky
Pomáhajú vám vzťahy s ďalšími ženami?
Je úžasné počúvať moje kamarátky, ktoré mi povedia, aká som pre ne skvelá žena, a pozerajú na mňa s obdivom. Najmä také kamarátky, ktoré majú skvelého muža, jeden veľký príjem plus materskú. Niekedy zas nevedia, čo mi povedať, veľakrát len poznamenajú: “Ja by som to nezvládla.” Na to vždy poviem: “Áno, lebo nie si prinútená životnou situáciou. Ale akonáhle musíš živiť seba a dieťa, tak to jednoducho urobíš.”
Je úžasné byť obklopený priateľmi, o ktorých viete, že sa pri nich môžete vyplakať, lebo my ženy sme emocionálne. Taká chvíľa príde aj u žien, ktoré majú doma dve deti a manžela. Tiež im príde niekedy ťažko zvládať prácu, domácnosť a všetko ostatné.
Viete si po svojich skúsenostiach predstaviť mať ešte vzťah?
Už som však upustila od takých očakávaní, že sa musím vydať a mať ešte dieťa, hoci mám len 32 rokov. Mne sa môj život s dcérou páči. Teraz sa pretavuje do mojej parťáčky, ktorá so mnou chodí napríklad aj na tréningy. Náš byt je naše kráľovstvo, a dcéra mi po víkende u rodičov povie: “Mamka, ako sa teším domov, do nášho bytíka.” Vie, kde je jej domov.
A áno, som otvorená vzťahu, a mám v živote aj lásku. Nezanevrela som na lásku a vzťahy. Keď je dcéra pár dní s otcom, viem, že mám svoj vlastný život, kde mám aj rolu ženy. Kde nie som len mama, pani učiteľka, ale aj tá, ktorá vie byť milujúca.
