RADÍME VÁM Jedno dieťa mám RADŠEJ ako druhé! Som strašná matka?
Zdroj: gettyimages.com
Máte problém vo výchove či vo vzťahoch a potrebujete poradiť, či získať odstup a iný pohľad? Napíšte nám a naša redaktorka a študujúca terapeutka vám poradí.
Mám dve deti, syna a dcéru. Od narodenia malej mám k dcére jednoducho bližšie. Je milá, má príjemnú povahu, rada s ňou trávim čas. Byť matkou dcéry mi pripadá jednoduché a prirodzená. So synom je to oveľa väčší problém. Jednoducho mi lezie na nervy. Pripadá mi hlučný, prekážajú mi jeho ustavičné otázky a niekedy aj povaha. Viem, že to nie je správne, a cítim sa ako strašná matka, ale jedno dieťa mám radšej. Ako sa správať k synovi, aby to nepociťoval a nezraňovala som ho?
Prečo máme jedno dieťa radšej ako druhé?
V prvom rade nie ste v žiadnom prípade zlá matka, ale človek, ktorý si priznal úprimne svoje pocity. Existujú výskumy, ktoré ukazujú, že viac ako 60% rodičov, ktorí majú dve deti, sa prikláňajú k jednému z nich, často k tomu mladšiemu.
Dokonca aj pri viacdetných rodinách mali mladšie deti výhodu pred tými staršími. Môže to súvisieť s nárokmi a zmenami, ktorými rodičia prešli. Do staršieho dieťaťa často vkladali viac nárokov, všetko bolo nové a náročnejšie, kým mladšie dieťa býva vnímané ako to, kde sa viac prejavila skúsenosť, intuícia a spontánnosť.
Dôležitú rolu však pri obľúbenosti zohrávajú aj tie najobyčajne ľudské vlastnosti - ak sa na nás dieťa viac podobá povahovo či výzorovo, je nám sympatickejšie, lebo máme vzťah tam, “kde to poznáme”. Ak sme tvoriví a extrovertní rodičia, ľahko si nás získa usmiate, otvorené a milé dieťa s umeleckými sklonmi.
Naopak cieľavedomí a nároční rodičia si lepšie môžu lepšie rozumieť s dieťaťom, ktoré sa rado uší, je sústredené a má od detstva ambície, než s potomkom, ktorý síce pekne maľuje a má rado zvieratká, ale je zábudlivé, nesústredené a večne zasnívané. Ak nás dieťa zrkadlí, je nám to svojím spôsobom sympatické.
Vnímajú deti, že sú “menej obľúbené”?
Súrodenecká rivalita je pomerne bežný jav a vzniká nielen v rodinách, kde deti trpia nedostatkom pozornosti, ale aj v rodinách, kde sa láska rozdáva rovným dielom. Je prirodzené, že v určitých etapách detstva dostávajú niektoré deti viac pozornosti.
Stačí, ak príde domov novorodenec z pôrodnice, dieťa ochorie alebo sa stredoškolák pripravuje na skúšky na vysokú školu. Okamžite sa to prejaví v čase a pozornosti, ktoré mu rodičia venujú. Avšak dlhodobé či výrazné venovanie lásky len jednému dieťaťu môže znamenať pre druhé dieťa zranenie, ktoré v sebe bude niesť celý život.
To sa môže prejaviť na jeho neskorších životných vzťahoch, rozhodnutiach či citovej zrelosti, s ktorou bude vychovávať svoje deti. Čo robiť, aby sa rodič takej situácii vyhol?
Nahraďte prirodzené sympatie cielenou pozornosťou
Nie vždy musí byť spoločný čas spontánny a úplne prirodzený. Ak s jedným dieťaťom bez akejkoľvek námahy ideme na prechádzku, do parku či skladáme puzzle, pýtajme sa, čo potrebuje naše druhé dieťa.
Nemusí to ísť ľahko, ale stačí krátky čas sledovania či priama otázka, čo by spolu s nami chcelo dieťa zažiť. Napríklad vyraziť do kníhkupectva a vybrať si knihu od dinosauroch alebo len obetovať hodinu a dívať sa, ako hrá zápas.
Môžete si vybrať čokoľvek, čo má dieťa rado a venujte mu pri tom plnú pozornosť. Pýtajte sa na veci, ktoré sú preňho dôležité a pokiaľ je to možné, choďte aspoň raz za čas sami, bez súrodenca. Takto sa môžu pri dieťati vystriedať obaja rodičia, aby dostávalo pozornosť od jedného aj druhého.
Láska a pozornosť však nemajú byť len sviatočné. Nájdite si čas a zapojte dieťa do domácich povinností, ktoré budete robiť spoločne. Môžete spolu upiecť koláč, variť alebo ho len skúšať slovíčka z angličtiny. Dieťa číta lásku práve vašou plnou pozornosťou a bude cítiť, že je ľúbené a vnímané. A presne to je to, čo od vás potrebuje.
To, že je potrebné vyhnúť sa porovnávaniu súrodencov, ak v nich nechceme vzbudiť pocit menejcennosti, určite hovoriť nemusíme.
