ROZHOVOR Moderátorka MARIANNA ĎURIANOVÁ otvorene: Mám intuitívny štýl VÝCHOVY
Zdroj: Ján Zemiar
Sympatická blondínka Marianna Ďurianová, matka dnes už jedenásťročného syna, je považovaná za jednu z najkrajších celebrít na Slovensku. Známa televízna moderátorka v rozhovore prezradila, aké sú jej tipy vo výchove a aj to, odkiaľ čerpá inšpiráciu.
Na Slovensku bezpochyby patríte k najobľúbenejším moderátorkám spravodajstva. Niekoľkokrát ste boli nominovaná v diváckych anketách a ste dvojnásobnou víťazkou ankety Osobnosť Televíznej Obrazovky (OTO). Ako sa popularita dotýka vášho života?
Už som si tak trochu zvykla (smiech). Občas by som chcela byť neviditeľná, a preto, keď si chcem vyslovene oddýchnuť, cestujem do zahraničia. V zásade, s tým, že ma ľudia poznajú, mám len dobré skúsenosti. Vždy sa potešia, keď ma stretnú, vyjadria mi podporu, pochvália ma, a to mi dodá pocit, že má moja práca stále zmysel. Nikdy som sa nestretla s tým, že by bol ku mne niekto nepríjemný len preto, že som známa. Práve naopak.
Na televíznych obrazovkách ste sa objavili aj ako herečka s malými epizódnymi postavami. Ako sa vám páčilo natáčanie „z iného súdka“?
Každá takáto skúsenosť je pre mňa obohacujúca. Vyjsť občas zo zabehaných koľají je veľmi prospešné pre každého. Pozrieť sa na svet z iného uhla môže človeku priniesť nový vietor. Mňa to veľmi bavilo. Hrať v divadle bol pre mňa tiež neuveriteľný zážitok, ale ako hlavnú pracovnú náplň by som to nedala. Je to veľmi náročné, ale ako hobby krásne. Za také malé divadelné predstavenie môžem považovať aj moderovanie rôznych akcií a eventov, takže určité skúsenosti z divadla a z natáčania malých epizódnych úloh využívam aj v práci.
Málokto vie, že ste vyštudovali psychológiu. Netúžili ste sa v živote uberať týmto smerom?
Počas strednej školy som pochopila, že sa cítim lepšie v humanitných smeroch a veľmi sa mi páčila myšlienka, že by zo mňa mohla byť psychologička. Myslím, že mám na to vlohy. Počas posledného ročníka na FFUK som však začala pracovať v televízii a už som v nej zostala dodnes. Občas mi je ľúto, že som sa profesijne od psychológie odklonila, pretože je to veda, ktorá ma stále fascinuje, ale na druhej strane som sa našla v tom, čo robím, a robím to s radosťou. Poznatky zo štúdia i vrodené vlohy využívam vo svojom bežnom živote.
Čo nám prezradíte z vášho detstva?
Narodila som sa v Žiari nad Hronom, ale spomienky ma k nemu viažu až od strednej školy. Navštevovala som tam obchodnú akadémiu. Zaujímavosťou je, že predo mnou tam študovala moja mama a sestra, a po mne aj môj brat. Prežila som tam tínedžerské roky, na ktoré veľmi rada spomínam. V roku 1990 sme sa presťahovali z Bratislavy do Kremnice, preto padla voľba na štúdium na tejto strednej odbornej škole. V tom čase to pre mňa bolo ťažké obdobie, lebo presťahovať sa do malého mesta z Bratislavy som vnímala tragicky. S odstupom času si hovorím, že asi bolo bezpečnejšie tie porevolučné roky prežiť v menšom meste.
Máte dvoch súrodencov, o detské šarvátky ste teda určite nemali núdzu.
Mám staršiu sestru o rok a pol a o desať rokov mladšieho brata, takže detské šarvátky som zažívala len so sestrou. O brata sme sa starali už ako veľké sestry. Vyrastali sme v bratislavskej Petržalke, pri jazere Draždiak, v ktorom sme sa v lete kúpali a v zime na zamrznutom korčuľovali. Hneď za panelákom sme mali lesík. Takže, keď niekto povie, že Petržalka je betónová džungľa, nesúhlasím. V tom čase, samozrejme, vyzerala inak a mám na ňu krásne spomienky. Na našom sídlisku bývalo veľmi veľa rodín s deťmi v podobnom veku, v akom sme boli so sestrou, takže sme boli skvelá partia. Celé popoludnia sme trávili na ihrisku, hrali sme sa, bicyklovali, naháňali a schovávali. S chlapcami sme hrávali hokej. Dokonca si spomínam, že jeden sused hrával na gitare, takže sme mali aj „romantiku“. Keď mal brat tri roky, presťahovali sme sa do Kremnice.
Máte krásneho syna, ktorý pred pár dňami v auguste oslávil svoje 11. narodeniny. Ubehol vám ten čas od jeho narodenia rýchlo?
Mám pocit, že čas všeobecne ide nejako príliš rýchlo. Ale keďže moje dieťa je mojou absolútnou prioritou, vychutnávam si každú chvíľu s ním. Tak tomu bolo aj keď som s ním zostala na materskej dovolenke, a tak je tomu aj dnes. Narodil sa mi v tridsaťpäťke, takže som nemala pocit, že mi niečo uniká, keď som s ním. Dovtedy som precestovala takmer celý svet, užila som si zábavu, vysokoškolský život, uplatnenie v pracovnom živote a získala som určitý spoločenský status. Takže som sa s radostným odovzdaním mohla venovať rodine.
Máte nejaké overené tipy vo výchove, s ktorými sa chcete podeliť s ostatnými matkami?
Ja by som môj štýl výchovy nazvala intuitívny. A zatiaľ mi, myslím, vychádza skvelo. Nič nesilím a vždy si počkám na správnu chvíľu. Tak to bolo aj s odstavením od kojenia po roku a pol, s odplienkovaním pred druhým rokom života a nástupom do škôlky. Vždy som vypozorovala, kedy je pripravený na zmenu. Malé deti veľmi ťažko znášajú zmeny v akejkoľvek oblasti, ale ak vystihnete správny moment, ide to veľmi hladko.
Pomáha vám niekto vo výchove vášho synčeka?
Riadim sa skúsenosťami od mojich kamarátok a sestry, ktoré už majú veľké deti. Prečítala som aj niekoľko kníh pre inšpiráciu. Keďže náš vzťah so synom je od malinka založený na dôvere, ide to veľmi prirodzene. A stále si myslím, že pre dieťa je najdôležitejšie to, čo vidí v rodine a vo svojom najbližšom prostredí. Učí sa pozorovaním. Pre neho je najjednoduchšie a najprirodzenejšie opakovať to, čo vidí.
