Práca ma ubíja, neviem si ale nájsť inú
Zdroj: gettyimages.com
Terézia má síce dobre platenú prácu, no vôbec ju nenapĺňa a je pre ňu zdrojom stresu. Na druhej strane , keďže sama živí dve deti, je presvedčená, že nemá na výber...
„Som sama s dvomi malými deťmi, preto som bola spočiatku veľmi rada, že som si našla dobre platenú prácu,“ začína svoje rozprávanie Terézia. „Spočiatku som dokonca ocenila, že robím v čisto ženskom kolektíve, kde sme boli ako jedna veľká rodina. Lenže, potom som zistila, že v tejto rodine sa kolegyne navzájom ohovárajú, klebetia, donášajú šéfke, robia si navzájom podrazy. Keďže ja som na túto hru odmietla pristúpiť, šéfka sa mi mstí tým, že mi dáva tie najnezaujímavejšie a najkomplikovanejšie úlohy. Aj som si hľadala inú prácu, ale za peniaze, aké zarobím tu, som inú, aspoň trochu zaujímavejšiu, nenašla. A tak denne v práci trpím, som frustrovaná, bez energie.“
Je vôbec cesta von z takejto situácie? Rozprávali sme sa o tom s odbornou kučkou Soňou Fakovou.
„Terézia si musí predovšetkým naozaj pripustiť, že momentálne nemôže z práce odísť. Rozhodne jej nepomôže denno-denne si pripomínať, aké je to v tej robote hrozné a ako sa jej tam nechce chodiť. To totiž celú situáciu len zhoršuje. Treba prijať realitu!
Rozhodne by sa mala na svoju prácu pozrieť lepšie a nájsť, čo ju na nej teší a zaujíma. Hoci sa to často zdá, nie všetky úlohy, ktoré dostaneme, sú nezaujímavé a len nás obťažujú. Práve tie najťažšie a najkomplikovanejšie môžu pre nás znamenať profesijnú výzvu a môžu nás posunúť ďalej. Terézia by sa mohla zamerať na to, čo nové sa pri plnení aj zdanlivo nezmyslených úloh môže naučiť, resp. mohla by si vytýčiť, čo konkrétne sa chce v práci naučiť (napr. efektívne a jednoducho riešiť aj komplikované zadania, nebrať veci osobne, ale len ako pracovnú úlohu a pod.).
Terézia si tiež potrebuje pomenovať jednotlivé vzťahy. Ak zistí, že predsa len je v jej kolektíve niekto, s kým sa dobre cíti, tak to treba dať aj najavo, viac s tou kolegyňou spolupracovať, radiť sa s ňou pri riešení úloh.
Aby sa vyhla ohováraniu, nemala by v robote hovoriť o svojom súkromí (o sebe rozprávame len tomu, s kým chceme mať blízky vzťah), ale ani sa sťažovať napr. na šéfku, ani na prácu, ktorú jej pridelila. Samozrejme, nemala by sa do žiadneho ohovárania zapájať!
Terézia si potrebuje uvedomiť, že s väčšinou kolegýň nechce mať blízky vzťah, čo jej pomôže nebrať osobne ich správanie. Mala by rešpektovať, že sa takto správajú (lebo ľudia sa väčšinou nesprávajú tak, ako my chceme), ale zároveň si postaviť hranicu, aby sa takto nesprávali k nej (už len tým, že bude s nimi komunikovať len o pracovných veciach).
Keď sa prestane rozčuľovať nad tým, aké vzťahy na jej pracovisku panujú, prijme ich ako fakt a nebude mať ambíciu ich zmeniť, bude sa jej fungovať jednoduchšie. Jediné, čo totiž môže zmeniť, je vlastný postoj ku kolegyniam a šéfke. Ak prestane s nimi bojovať a dávať im najavo, ako sú pre ňu neprijateľné, naopak, bude ich brať také, aké sú (to ale neznamená, že s nimi súhlasí!!!), budú aj ony viac rešpektovať ju.
No a v neposlednom rade by sa nemala báť otvárať konflikty. Otvoriť konflikt neznamená pohádať sa. Je to vlastne len spôsob, ako povedať svoj názor, svoj uhol pohľadu, aj keď sa líši od ostatných. Treba ho však hovoriť s týmto nábojom, nie prezentovať ho ako jedinú pravdu. Súčasťou otvárania konfliktov je totiž aj schopnosť počúvať druhých.
Ak sa Terézia na svoju prácu pozrie aj takýmto spôsobom, je veľmi pravdepodobné, že sa súčasná frustrácia zmierni, možno aj úplne pominie. Žiadne zamestnanie, ani žiadna práca totiž nie sú ideálne, v každej sa nájde niečo alebo niekto, čo nás štve a vytáča. Záleží vo veľkej miere na nás, ako si ju dokážeme spríjemniť.“
