Všetko podriadila snu mať dieťa: Bolo to ťažké, no nič neľutuje
Zdroj: gettyimages.com
Žila som zaujímavý, aktívny život. Ako novinárka som bola v Kosove počas vojny, na americkej lietadlovej lodi, aj na pohrebe Jána Pavla II. Mala som pár vzťahov, nič vážne.
Zrazu som mala všetko. Aj vlastný, krásny, veľký byt, aj peniaze, aj meno v novinárskych kruhoch. Ale cítila som v sebe obrovské prázdno. Predstavila som si, aké budú moje ďalšie mesiace a roky. No aj to, že vlastne po mne nič nezostane. Nemyslela som tým hmotné statky, ale nejaké pokračovanie mňa. Niekto, v kom by kolovala moja krv, kto by mal kus mojej DNA. Niekto, komu by som odovzdala svoje skúsenosti. Koho by som milovala. Tak naozaj, bezhranične, matersky.
Mala som skoro štyridsať a nemala som žiadny vzťah. Len obrovskú túžbu po dieťati. A potom som na jednej párty stretla Roba. Zaiskrilo to medzi nami okamžite. Netrvalo dlho a Robo sa ku mne nasťahoval. Bol rozvedený a napriek tomu, že mal už dve deti, vôbec sa nebránil, aby mal ďalšie so mnou.
Keď som neotehotnela ani po pol roku, vyhľadali sme pomoc odborníkov. Napriek tomu, že sme obaja boli zdraví a schopní počať dieťa, nedarilo sa. Vzhľadom na môj vek nám odporučili umelé oplodnenie. Robo ani teraz neprotestoval, naopak, bol mi veľkou oporou. Aspoň zo začiatku.
Podľa referencií a informácií na internete som sa rozhodla pre jednu kliniku. Hormonálna príprava mi úplne rozhádzala psychiku, aj hmotnosť. Začala som nenávidieť Robove deti. Prečo sa narodili ich mame a nie mne? Nenávidela som všetky ženy s kočíkmi alebo ešte len s bruškom. Zároveň som ale bola presvedčená, že onedlho budem mamou aj ja.
Na prvý raz to síce nevyšlo, ale nezúfala som. To až po piatom pokuse. Ani Robo už nebol taký nadšený. Viac času ako so mnou, trávil so svojimi deťmi a v práci. Ale radikálne nie, našťastie, nepovedal. Tak som sa opäť nadýchla, skúsila ďalšiu kliniku, lebo v tej poslednej mi už nedávali nádej. Napokon po štyroch rokoch a desiatich umelých oplodneniach a po všetkom, čo s tým súviselo, som otehotnela. Nič som neľutovala. Ani následky na zdraví a psychike, ani tie státisíce.
Keď sa narodila Stelka, bola som najšťastnejšia na svete. Spočiatku ma mrzelo, že Robo z nej nie ja taký nadšený ako ja, aj to, že jeho rodičia považujú za vnúčence len deti z Robovho prvého manželstva. Ale aj to prešlo. Zvykla som si. Mala som Stelku takmer iba pre seba a keď som potrebovala, pomohli mi moji rodičia.
Dnes má Stelka skoro päť a otec jej nejako výrazne nechýba. Máme jedna druhú a to je to najdôležitejšie.
