Ako sa z mojej ambicióznej mamy stala dokonalá babka
Moja mama bola vždy veľmi ambiciózna a viedla bohatý spoločenský život. Rola milej babičky k nej vôbec nesedela. No keď sa narodil Ondrík, akoby niekto mávol čarovným prútikom.
„Vždy som chcela mať syna, ale mám len dve dcéry. Ondrík bol pre mňa splnený sen,“ priznáva Silvia.
"Moja mama zrazu bola ochotná vynechať akékoľvek stretnutie, akúkoľvek premiéru či vernisáž, len keď mohla byť s Ondríkom. Aj som sa bála, že ho bude rozmaznávať, ale to sa nestalo. Vedela naňho aj zvýšiť hlas, aj mu dať na zadok. Tak, ako keď sme boli malé my dve so sestrou. Ale vedela sa s ním aj zahrať, aj blázniť, vymýšľali spolu všelijaké nové hry, ktoré sa Ondríkovi mimoriadne páčili. Svoju babinu miloval a ona milovala jeho," opisuje Lucia.
Potom sa narodil Janko. „Lucia s Tonkom si síce želali dcéru, ale ja som v kútiku duše dúfala, že to bude chlapec. Asi som z toho mala väčšiu radosť, ako rodičia,“ usmieva sa Silvia.
"Myslela som si, že na mamu budú dve malé deti veľa. Poznám totiž veľa babičiek, ktoré sú ochotné postarať sa len o jedno vnúča. Ale moja mama starostlivosť o oboch chalanov bravúrne zvládala. Nielen na pár hodín, ale aj na dva týždne. A Ondrík s Jankom sa vždy na babinu neuveriteľne tešili," nedá Lucia dopustiť na maminu pomoc.
„Vnuci mi vliali nový elán do života. Dali mu úplne iný rozmer. Manžel sa vnukov nedožil, čo mi vždy bolo ľúto, ale zasa som ich mala len pre seba. Najradšej som s nimi bola bez rodičov, lebo vtedy platili len moje pravidlá a chalanom evidentne vyhovovali,“ hovorí Silvia.
"Všetky kamarátky mi takúto babku závideli. Keď som rozmýšľala, čo je na mojej mame také výnimočné, tak to bola nielen jej ochota kedykoľvek Ondríka s Jankom postrážiť, ale že nebola úzkostlivá babička, ktorá sa o nich bojí tak, že im nič nedovolí. Naopak, nechala ich, nech si vyskúšajú nové veci, nechala ich, aby sami zistili, čo je pre nich nebezpečné (samozrejme, pri zachovaní všetkej bezpečnosti), dôverovala im, povzbudzovala ich. Tak, ako nás, keď sme boli malé," pridáva postreh Lucia.
„Myslím si, že som svojich vnukov vždy nejako videla. Že som sa o nich zaujímala. Hrala som sa s nimi tak, ako chceli oni, nie, ako som si to predstavovala ja. Ak chceli ísť do herne a nie do plavárne, tak sme išli. Ak chceli bojovať, nenútila som ich stavať kocky. Ale – keď bolo treba už ísť do postele, tak vedeli, že ma neukecajú,“ vysvetľuje Silvia.
Nedávno sme kúpili veľký dom na druhom konci republiky, v ktorom sme mame zariadili izbu. S manželom máme veľa práce a nestíhame voziť našich synov na krúžky, na ktoré by chceli chodiť. Z družiny a zo škôlky chodia medzi poslednými. Mama je už v dôchodku, tak sme jej navrhli, či by sa k nám nechcela presťahovať. Potešilo ma, že súhlasila. A tuším sa jej v očiach zaleskli aj slzy," dodáva spokojná Lucia, ktorá má s mamou aj vďaka deťom výborný vzťah a na svokru sa nesťažuje ani jej manžel..
