Počula som obrovskú ranu. Potom som našla vnuka zakrvaveného na zemi

Počula som obrovskú ranu.
Ilustračné foto
Zdroj: gettyimages.com
2022-01-20 19:00:00 |

Toto je obava, ktorú ma asi väčšina starých rodičov, keď strážia vnúčatá. Čo ak sa niečo stane?

„Keď som mala deti, tak som veľmi neriešila pády, odreniny, ani krvavé kolená. Ale odkedy mám vnukov, tak sa o nich akosi viac bojím, keď som s nimi, dávam viac pozor, aby sa im  nič nestalo. Ale nedá sa tomu vždy vyhnúť,“ podelila sa s nami o svoju skúsenosť Lýdia.

„Martin mal čosi vyše troch rokov, Oliver dva. Obaja boli od narodenia pohybovo veľmi zdatní, tak som im dovolila kadečo. Len na poschodovú posteľ mali zakázané sa štverať, keď boli v izbe sami. To som mala strach.

Zároveň som im ale nechcela stáť stále za chrbtom, chcela som im ukázať, že im dôverujem, chcela som ich jednoducho nechať dýchať, nechať  im priestor.

Aj v to popoludnie som v kuchyni varila, chalani si v izbe postavili stan a hrali sa. Odrazu som len počula obrovskú ranu. Hneď som vedela, že je zle. Sekundu bolo hrobové ticho, potom sa ozval veľký plač. Oliver.

So zovretým srdcom som vošla do detskej izby a videla som Olivera na zemi, z nosa mu tiekla krv. Veľmi. Okamžite som ho zobrala na ruky, na nos priložila vreckovku a pýtala sa Martina, čo sa stalo. Oliver sa, samozrejme, vyštveral no hornú posteľ, odkiaľ spadol rovno na stan, kde boli porozhadzované hračky, aj veľké. Bolo šťastie, že sa nič horšie nestalo.

Podarilo sa mi nepanikáriť, Olivera som poumývala, spýtala sa, či ho niečo nebolí. Hlavička, odpovedal s plačom. Držala som ho v náručí, kým nezaspal. Ešte viac, ako Oliverových zranení, som sa bála, ako to poviem jeho rodičom. Boli odcestovaní, tak som sa možno aj dve hodiny odhodlávala im zavolať. Ale vedela som, že musím.

Našťastie to zobrali úplne normálne, z ničoho ma neobviňovali. Obviňovala som sa skôr ja. Že som predsa len mala naňho dávať väčší pozor, že som nemala nechať chalanov samých. Dcéra – lekárka ma akurát upozornila, že nesmiem nechať Olivera dlho spať, mám ho pozorovať, či nezvracia, čo by bolo príznakom otrasu mozgu. Pri tom páde asi pri ňom stála celá letka strážnych anjelov, lebo okrem udretej hlavy a nosa sa mu nič iné nestalo. A večer už bol úplne fit, aj sa najedol, hoci som mu spravila len diétnu krupicovú kašu.

Ďalšie dni som sa však musela držať, aby som za ním stále nechodila a nestriehla na každý jeho krok,“ končí svoje rozprávanie Lýdia. 

Bola táto situácia naozaj taká nebezpečná, že babička nemala nechať svojich vnukov samotných? Odpovedá detská psychiatrička MUDr. Lucia Vašková.

„Je prirodzené, že starí rodičia majú iný pocit zodpovednosti než rodičia. Vnúčatá predsa len nie sú ich deti, ale aj tak by sa o ne nemali starať príliš, mali by im nechať dostatočný priestor. Úrazy k detstvu jednoducho patria a aj úrazmi sa deti učia, aby boli opatrnejšie. Myslím si, že v tomto prípade by babička pádu nezabránila, ani keby bola s vnukom v izbe. Preto pocit viny nie je namieste.“  

Fotogaléria

gettyimages.com
Autor: © Zoznam/sv

Ďalšie články

Gurmán.sk

Feminity

Zdravie

Diskusia