Chyba, ktorej sa dopúšťajú mnohí starí rodičia!
Zdroj: gettyimages.com
Vždy som chcela mať syna, narodili sa im ale dve dcéry. Nie, že by som ich nemilovala, ale keď sa mi narodil vnuk Ondrej, bola som ako vo vytržení.
Dcéra so zaťom bývali vo vedľajšom vchode, takže som si vnuka mohla naozaj užívať naplno. „Bolo to naše prvé dieťa, tak som bola trochu vydesená, o mojom manželovi ani nehovoriac. Maminu pomoc som prijala všetkými desiatimi,“ ozrejmuje situáciu Lucia.
Chodila som s ním na prechádzky, prebaľovala ho, pomáhala som pri kúpaní. A keď už dcéra nemala mlieko, tak som mu robila umelé mliečko, kŕmila ho. Ondrík bol môj splnený sen, najradšej by som s ním bola stále.
„Už ani neviem, ako sa to stalo,“ pokračuje Lucia. „Buď to bolo kvôli nášmu pohodliu, alebo možno preto, že mama bola taká preochotná, až nástojčivá, ale faktom je, že sme si zvykli, že mama je s Ondrom pomaly častejšie, než my. Pristihla som sa, že som už bez nej nevedela spraviť žiadne rozhodnutie. Môžem Ondríka už prikrmovať? Treba mu obliecť teplejšiu alebo tenšiu čiapku? Môže ovocie a krupicovú kašu? Je pravda, že mama si vedela so všetkým poradiť, nikdy nezaváhala, napokon, čo povedala, všetko sedelo.“
Ako plynuli týždne a mesiace, začala som si Ondríka postupne brávať ku mne aj na noc, potom aj na víkend. Keď mladí chceli ísť v lete na dovolenku, tešila som sa, že s vnukom budem celý týždeň.
Zrazu som zistila, že sa ešte stále viem hrať, že ma nesmierne baví Ondríka pozorovať, zisťovať, akú má povahu, spolu s ním opäť stavať komín z kociek, robiť s ním prvé krôčiky. Pri ňom som zistila aj veľa vecí o sebe. Že dokážem byť trpezlivá, ochotná veci vysvetľovať, ale aj dať na zadok, keď vysvetľovanie nepomáha. Objavovala som s ním veci, na ktoré som pri svojich dcérach nemala čas. Nesmierne ma to napĺňalo a obohacovalo.
„V jeden deň mi svitlo, že svokra sa k nášmu synovi správa ako k svojmu. Že my s Luckou sme len nejakí štatisti, ktorých pri Ondrovi musí strpieť,“ pridáva sa Ondrov otec Jano. „Uvedomil som si, že sa mi táto úloha ale vôbec nepáči. Že nechcem prísť o svojho syna, že nechcem, aby svokra bola preňho mamou aj otcom. Tak som to povedal Lucke.“
„Cítila som to presne rovnako, ako Janko. Keď mama prišla na druhý deň, ako vždy, hneď ráno po Ondríka, tak som jej povedala, ako to my s Jankom vidíme a že bude lepšie, ak svoje návštevy obmedzí. Že sme jej síce veľmi vďační za to, ako nám pomáha, ale že rodina sme my traja a chceme ňou aj zostať.“
Najskôr som bola ako obarená. A ukrivdená. Veď ja sa tak snažím a oni takto! Keď ale prvotné emócie opadli, priznala som si, že som vlastne Ondríka považovala za svojho syna a tak som k nemu aj pristupovala. A pochopila som, že to je skutočne nezdravý postoj. Pre mňa, pre dcéru so zaťom, ale najmä pre môjho vnuka. Že ho vlastne oberám o babičku a snažím sa mu byť druhou (vlastne prvou) mamou. Nakoniec mi aj odľahlo. Lebo ho skutočne nemusím vychovávať, byť zaňho vo všetkom zodpovedná, že si môžem naozaj len užívať chvíle s ním.
Keď sa po necelých dvoch rokoch narodil Šimon, už som mu dokázala byť len babičkou. Dnes konečne viem, že mám len dve dcéry, ale aj dvoch úžasných vnukov.
