Martin Chodúr: Spomienky na SuperStar a... Krásne slová o rodičovstve!
Zdroj: archív Martin Chodúr
Časy, keď bol tým hanblivým talentovaným mladíkom sú už dávno preč. Z víťaza prvej Česko Slovenskej SuperStar - Martina Chodúra je uznávaný umelec a skvelý otec. Prinášame vám s ním ROZHOVOR o spomienkach na detstvo, jeho vzťahu k hudbe, či tiež o tom, ako vníma úlohu seba ako rodiča.
Špuntík: Martin, vráťme sa, prosím, spoločne do Vášho detstva. Spevu a hudbe ste sa venovali už ako malý chlapec. Kto a ako zistil, že máte talent? Kto Vám bol najväčšou oporou?
Martin: Obaja rodičia vo mne rozvíjali hudobné cítenie. Otec tým, že vždy zbieral hudobné nosiče a každý deň počúval hudbu. Kúpa hudobného CD bol rituál. Išli sme do niekoľkých obchodov takmer každý týždeň a hľadali sme tú správnu nahrávku. Bavilo ma prehrabávať sa v množstve cédečiek a vždy som sa vypytoval, čo je ktorá nahrávka zač. Doma som si potom všetko dohľadával v encyklopédii. Tým som si vytvoril už vo veľmi mladom veku pomerne veľký hudobný rozhľad.
S mamou sme zase spievali. Vyberala si zo spevníkov piesne, čo má rada a spoločne sme si ich spievali. Bola to práve mama, ktorá ma učila pesničky už takmer od narodenia a podľa jej slov som v troch rokoch už poznal všetky piesne, ktoré ma mohla naučiť, tak ma prihlásila do základnej umeleckej školy, aby uspokojili moju túžbu po nových a nových piesňach.
V škole som uvidel rôzne dychové nástroje a zatúžil som tiež na nejaký hrať. Tak som začal hrať na flautu a neskôr na klarinet. Každý z rodičov ma podporoval trochu v inej oblasti. Otec ma podporoval viac v mojom rockovom zameraní a nemal veľa pochopenia pre cvičenie stupníc a klasických skladieb na klarinet. A mama zase opačne.
Nalaďte sa na blížiace sa Vianoce na jednom z koncertov Martina Chodúra, ktorý vystúpi aj na Slovensku.
Prešov (30.11), Batizovce (17.12) a Trojkráľový koncert v Ružomberku (6.1).
Lístky si viete zakúpiť v sieti predpredaj.sk.
Špuntík: Snívali ste vždy o kariére speváka a hudobníka alebo ste si sám seba predstavovali aj v iných profesiách?
Martin: Vždy som chcel spievať, ale nevedel som si zároveň predstaviť, že sa spievaním dá živiť. Vo svojom okolí som nemal nikoho, kto by sa hudbou živil. Všetkým sa zdalo, že to vlastne nie je možné. Asi som si hovoril, že budem musieť učiť hru na klarinet, alebo hrať niekde v orchestri, a okrem toho budem mať svoju kapelu a pre radosť spievať.
Ja som vždy túžil živiť sa iba spevom, ale nevedel som vôbec ako na to a či to vôbec ide. Rozhodne som nikdy nesníval o sláve. To nebola vôbec moja motivácia, skôr prekážka. Z iných profesií som si vedel predstaviť, že sa budem nejako venovať cudzím jazykom, ktoré ma vždy fascinovali.
Špuntík: Aké ste to mali s trémou a hanblivosťou? Bolo to niečo, s čím ste ako dieťa a tínedžer museli pracovať?
Martin: Bolo to celkom zúfalé. Hlavne som musel bojovať s pocitom trápnosti. Pripadal som si na pódiu často stratene a nevedel som, čo mám ľuďom povedať. Kapela zo mňa bola celkom rozčarovaná a premýšľali sme, ako moju plachosť ospravedlniť. Raz dokonca vymysleli, že budú tvrdiť, že som nemý. Ja som nehovoril, len spieval. Keď som spieval, bolo všetko v poriadku. Problém nastal, keď som mal divákom niečo povedať. Pripadal som si hrozne neadekvátne. Nepripadal som si dosť dobrý.
Z jednej strany to bolo dosť náročné obdobie, z druhej strany ma to neustále nútilo na sebe pracovať. Nutné povedať, že kapela, do ktorej som nastúpil bola veľmi extrovertná a vymýšľali stále nejaké vtipy. Tiež tam boli skúsenejší, o generáciu starší muzikanti, než som bol ja. Očakávali skákanie po pódiu a „show“. Netreba zdôrazňovať, že to nebola a stále nie je moja cesta.
Špuntík: Ako spätne hodnotíte svoje pôsobenie v speváckej šou SuperStar. Čo pre Vás bolo najnáročnejšie? Keby ste mohli vrátiť čas, prihlásili by ste sa znovu?
Martin: Leonard Cohen kedysi povedal, že sa slobodná vôľa preceňuje. Ja s ním súhlasím. Všetky okolnosti viedli k tomu, aby som sa do súťaže prihlásil. Bola to nakoniec vlastne nutnosť. Teda, keby sa vrátil čas, tak by som sa do nej prihlásil určite znova. Nedá sa povedať, či by som sa do nej prihlásil dnes, keď som skúsenejší a starší. Všetky moje skúsenosti totiž pramenia z výhry v tejto súťaži, takže ju nemôžem úplne odizolovať.
Za mňa musím povedať, že samotné spievanie bolo tým najľahším. Ťažké bolo všetko okolo. Existencia na hoteli, v cudzej krajine, pod dohľadom ochranky, extrémny záujem zo strany ľudí. To všetko takmer zo dňa na deň. Skoro by som povedal, že starý Martin definitívne zomrel a narodil sa úplne nový Martin.
Navyše to bolo v citlivom veku 18-19 rokov, keď sa človek rovnako drasticky mení aj bez takej súťaže. Zmenilo sa v podstate úplne všetko. To bolo dosť zložité a bolestivé nielen pre mňa, ale aj pre ľudí v mojom okolí. Bola to v mnohom takmer existencionálna skúsenosť, spirituálna cesta hľadania seba samého.
Špuntík: Prenesme sa teraz, prosím, do súčasnosti. Okrem hudby a spevu sa venujete aj komponovaniu. Čo je pre Vás najväčšou inšpiráciou?
Martin: Nemám jednu vec, ktorá by bola mojou inšpiráciou. Keď už som citoval Leonarda Cohena, tak súhlasím aj s tým, že keby som vedel, odkiaľ sa berú tie dobré piesne, chodil by som tam častejšie. Páči sa mi myšlienka, že autor je len zapisovateľom niečoho, čo ho presahuje. Akoby všetko pripravil Duch Svätý (alebo iná, ľubovoľná netelesná entita), ktorý si vyberá, kto danú myšlienku realizuje. Páči sa mi tá myšlienka, ale skutočne jej neverím. Neviem, prečo píšem a na základe čoho píšem. Je to pocit ako keď sa vám chce kýchnuť a vy nemôžete inak a musíte niečo napísať/zložiť. Vlastne je to ako choroba. Choroba, z ktorej sa nikto nechce vyliečiť. Podobne ako láska.
Najviac ma k tvorbe núti asi čítanie, alebo počúvanie tvorby iných autorov, ktorá sa ku mne skutočne prihovára. Núti ma k reakcii. Je to plodný pocit, keď viete, že nie ste sami a viete o niekom, kto prežíva veci podobne ako vy. Ako by ste boli členmi „orchestra“ rovnakej netelesnej entity.
Špuntik: V blízkej dobe máte naplánované koncerty aj u nás, na Slovensku. Pociťujete nejaké rozdiely s tým, keď vystupujete doma? Ako hodnotíte slovenských fanúšikov?
Martin: Mám Slovákov veľmi rád. Možno aj preto, že môj otec sa na Slovensku narodil. Mám na Slovensku tiež pomerne početnú rodinu. Príde mi, že sú Slováci na koncertoch o niečo viac uvoľnení a srdeční. Nie je to však nutne pravidlom. Najväčší rozdiel je asi v reakciách na hudbu Karola Duchoňa. Keď spievam jeho piesne, tak to diváci veľmi ocenia. V Čechách je stále trochu neznámy.
Špuntík: Popri kariére sa môžete pochváliť aj krásnou rodinkou. S partnerkou Ivonou máte 7-ročného syna Martinka. Prezraďte nám, aký ste otec? A čo pre vás táto úloha znamená?
Martin: Vždy hovorím, že som jeho sprievodca. Je ako niekto, kto prvýkrát prišiel do nového mesta a zatiaľ sa nevyzná, čo a ako. Musím mu všetko ukázať, on má vo mňa dôveru. Samozrejme mu ukazujem tie miesta, kde je mi príjemne, ktoré mám rád, radím mu zo svojej vlastnej skúsenosti. Jasne že čoskoro bude chcieť chodiť sám a získať vlastnú skúsenosť. Budem tu vždy pre neho, ale je isté, že čoskoro to mesto bude poznať lepšie ako ja. Pretože aj ono sa mení. Budem veľmi vďačný, keď raz zase on bude sprevádzať mňa.
Takže nechcem vzťah toho typu, že len ja som absolútna autorita. Naopak, chcem vzťah priateľstva a vzájomnej pomoci. To je podľa môjho názoru pravý rodičovský vzťah lásky a pochopenia. Teda byť otcom malého dieťaťa je veľká zodpovednosť. Bez sprievodcu by sa dieťa úplne stratilo. Postupne sa ale vzťah mení a človek musí byť ochotný tiež sa niečo učiť a mať hlavne mnoho pochopenia. To je ale asi ľahšie hovoriť a ťažšie praktizovať. Chcem sa však snažiť touto cestou ísť. Asi sa nevyhnem mnohým chybám, ako každý, ale snáď nebudú nijako fatálne.
Špuntík: Je niečo, čo Vás na rodičovstve zaskočilo alebo prekvapilo?
Martin: Zaskočilo ma, ako intenzívne človek cíti lásku k svojmu dieťaťu. Je to puto, ktoré nie je ako žiadne iné. Zaskočilo ma, akým nedôležitým sa stáva vlastný prospech v kontraste s prospechom dieťaťa. S tým je spojený aj neustály strach. Strach, že sa mu niečo stane. Vôbec som si rôzne nebezpečenstvá predtým neuvedomoval v takej silnej miere. Sú to asi prirodzené pudy, ktoré idú len ťažko rozumovo potlačiť. A tiež prečo by ich človek mal potlačiť? Sú veľmi užitočné a potrebné pre každú dobu. Kto sa nebojí je skutočný hlupák.
Špuntík: Ako najradšej ako rodina trávite voľný čas?
Martin: Radi sme len tak spolu všetci doma, alebo chodíme na nejaké výlety. Do pekného mesta, alebo na nejaký zámok, či hrad. Rád synovi ukazujem niečo, čo ešte nepozná. Nádherne sa všetkému čuduje. Nie je ani také podstatné, čo robíme, hlavne že sme spolu a máme na seba čas. Čas je to najcennejšie, čo máme. To najcennejšie, čo môžeme darovať tým, ktorých milujeme.
Špuntík: Martinko po Vás zdedil talent. Venuje sa tiež hudbe a spevu? Viete si predstaviť, že by kráčal vo Vašich stopách?
Martin: Kto vie, čo bude chcieť raz robiť. Má sedem rokov a zatiaľ sa jeho osobnosť ešte len formuje. Keď zachovám metaforu mesta, tak všade chodí s nami, s rodičmi – jeho sprievodcami. Čoskoro sám spozná, kde sa páči jemu a možno to nebude vôbec korešpondovať s tým, kde sa páči nám. Bola by to veľká škoda, ale museli by sme to prijať, pretože človeku nič iné nezostáva.
Som rád, že sa venuje hudbe od malička, pretože si myslím, že mu to prinesie mnoho užitočných návykov. Je to akoby človek poznal úplne iný jazyk, ako ten založený na slovách. Som otvorený takmer čomukoľvek, čomu sa bude chcieť syn venovať. Moja úloha je podporiť ho v tom, čo bude chcieť robiť. Len je pre mňa dôležité, aby bol slušným človekom. Zatiaľ hrá na flautu, trochu spieva a rád si hrá na klavíri. Už zložil aj prvú melódiu, ktorú hrá stále dookola - úplne ho fascinuje.
