Túžila som mať tretie dieťa. Zostalo v minulosti?
Zdroj: gettyimages.com
Vždy som chcela mať tri deti. Lenže už aj svojho druhého syna som počala v nie veľmi šťastnom manželstve. Lukášovi bolo prednejšie pivo s kamarátmi, než ja a Tomáško. Tak som si myslela, že ďalšie dieťa náš vzťah zmení.
Že to možno bude dievčatko a Lukášovi sa rozbúši srdce a rodina mu bude dávať zmysel.
Lenže – narodil sa Jurko a Lukáš ani v najmenšom nezmenil svoje zvyky a rituály. Čakala som ešte rok, ale potom som to už nedávala, tak som požiadala o rozvod. Túžbu po treťom dieťati som však mala stále ukrytú v srdci.
Keď som stretla Petra, mala som pocit, že som konečne šťastná, že som sa nadýchla a že som začala žiť nový, šťastnejší život. Chvíľu to tak naozaj vyzeralo...
Peter mal tiež dvoch synov z predchádzajúceho vzťahu a po ďalšom dieťati vonkoncom netúžil. A – nerozumel tomu, prečo mu stále pílim uši so spoločným dieťaťom. Ja som ale chcela mať kompletnú rodinu. Takú, akú som s Lukášom nemala. Peter síce nechľastal, ani netrávil všetok svoj voľný čas s kamarátmi, ale očividne po rodine netúžil. Odmietal aj spoločné bývanie. Voľný vzťah mu veľmi vyhovoval. Ale mne nie, tak som sa rozhodla aj tento vzťah ukončiť.
Už-už som sa so snom o super rodine lúčila, keď do môjho života vošiel Kubo. Bol stelesnením všetkého, čo som kedy chcela a o čom som si myslela, že to nikdy nebude realita. Bol pozorný, milujúci, bol kamarát, ktorému som sa mohla so všetkým zdôveriť a on sa neváhal zdôverovať mne, bol nežný, ale pevný zároveň a keď som sa schúlila v jeho náručí, cítila som sa tak bezpečne, ako nikdy predtým. Aj mojich synov si hneď získal a jeho dcéra sa s nami očividne tiež cítila dobre. A keď mi povedal, že by chcel so mnou dieťa, bola som skutočne v siedmom nebi.
Aj som otehotnela, ale dieťatko sa prestalo vyvíjať a tak som oňho prišla. Bola som veľmi smutná a nešťastná, ale zároveň akoby mi odľahlo. Uvedomila som si totiž, že už mám po štyridsiatke, synovia sú úplne sebestační a ja mám teraz opäť v noci vstávať, že ma čakajú len plienky a domácnosť? A to sme s Kubom mali kopec plánov o budovaní vlastnej firmy, o tom, čo všetko ešte od života chceme. Malé dieťa by všetky naše túžby, sny a plány minimálne na dva roky zabrzdilo. Dal by toto oddialenie náš vzťah? Chcelo by sa nám aj potom budovať niečo nové, spoločné? Išlo by to vôbec?
Lenže – ja som predsa vždy chcela mať tri deti! Nešlo to s Lukášom, ani s Petrom a keď by sa mi mohol splniť tento sen, tak ho chcem zahodiť?! Zdalo sa, že tento vnútorný boj sa nedá vyhrať. Vtom som si ale uvedomila, že aj to nenarodené dieťa mi chce niečo povedať. Že keby som ho naozaj tak veľmi chcela, tak sa narodí a bude tu s nami, so mnou. Pochopila som, že sen o treťom dieťati patril k mojej minulosti a že teraz je vlastne všetko inak. Zmenili sa okolnosti, zmenila som sa ja. A že tento sen k mojej prítomnosti už nepatrí. Napokon – mám tretie dieťa. Kubova dcéra sa totiž rozhodla žiť s nami, takže napokon sa mi sen o veľkej funkčnej rodine splnil. Myslím si, že aj Kubovi to postupne začína dávať zmysel. Som presvedčená, že máme pred sebou naozaj zaujímavú zmysluplnú budúcnosť.
