Žijem život svojich klientov: Už neviem, kto som
Zdroj: gettyimages.com
Vlasta si uvedomuje, že práca ju pohltila viac, než je zdravé a rodina išla bokom. O radu, ako to zmeniť, sme požiadali odborníčku.
„Päť rokov pracujem na sociálnom oddelení. Denne sa stretávam s ľuďmi, ktorí si so svojím životom nevedia poradiť, ktorí sú bezmocní a ktorým sa snažím zo všetkých síl pomôcť. Prišla som do štádia, že riešim len problémy svojich klientov, neviem, čo trápi a teší môjho manžela a deti, pristihla som sa, že vlastne vôbec nežijem svoj život. Cítim sa stratená a chcela by sa znovu nájsť,“ posťažovala sa Vlasta.
Odkiaľ by mohla začať? Osvoj názor sa s nami podelila odborná koučka Soňa Faková.
„Predovšetkým by sa mala sústrediť iba na svoj život. Pomenovať si svoje potreby, svoje túžby, spraviť si plány na trávenie voľného času so svojou rodinou, prípadne naplánovať si svoje záľuby (cvičenie, ručné práce, nejaký kurz a pod.)
Určite by mala prestať zachraňovať svojich klientov. Mala by si uvedomiť, že zachrániť svojich klientov reálne nemôže. Nemôže totiž žiť ich život, nepozná ich skutočné problémy a motivácie. Môže ich zachraňovať len podľa svojich predstáv, čo takmer nikdy nekorešponduje s predstavami klientov. Preto ani nemôže byť v záchranárstve úspešná, čo ju môže ešte viac frustrovať. Vlasta si napr. myslí, že jej klient, bezdomovec Jano, potrebuje najmä prácu a všetky svoje sily upriami na to, aby mu ju našla. Keď sa jej to napokon podarí, Jano jej ešte vynadá, lebo on nechcel prácu, on chcel iba zvýšené sociálne dávky...
Mnohí ľudia, ktorí sa obracajú na sociálne inštitúcie, pomoc naozaj potrebujú. Nevedia si napísať žiadosť, nevedia, na čo majú nárok, za kým treba ísť. Pani Vlasta ich však má len nasmerovať, vysvetliť im, kde nájdu informácie o možnej pomoci, ukázať im, ako sa píše žiadosť. Ale tým sa to končí. Musí nechať svojich klientov, aby sa s napísaním ďalšej žiadosti popasovali sami, aby sa naučili hľadať si informácie aj na internete, aby sa viac pýtali, ako si môžu pomôcť sami. Ak totiž bude za nich opakovane písať žiadosti a hľadať im prácu, tak stratia aj tie schopnosti, ktoré ešte majú, zostanú naozaj úplne bezmocní. Vlasta tak dosiahne pravý opak – namiesto toho, aby im pomohla začleniť sa do života, prebudila v nich sebavedomie, tak ich ešte viac zrazí na kolená. Navyše sa klienti stanú od nej závislí, budú za ňou postupne chodiť s každou maličkosťou a dožadovať sa, aby im bola permanentne k dispozícii.
Je nevyhnutné, aby oddelila svoj život od života svojich klientov. Toto je v sociálnej práci azda najdôležitejšie a najťažšie zároveň. Pani Vlasta svoju prácu považuje za svoje poslanie. Pokročila až do štádia sebaobetovania a je presvedčená, že jej klienti sú dôležitejší, než ona. Ak však nebude pre seba najdôležitejšia ona sama, nebude trvať dlho a bude zo svojej práce taká vyčerpaná a frustrovaná, bude sa cítiť taká vyhorená, že ju napokon nebude môcť robiť vôbec. Nehovoriac o tom, že stratí aj svoju rodinu. Preto je dôležité oddeliť prácu a osobný život. Vlasta by si mala ujasniť, čo má pre ňu väčšiu hodnotu (klienti alebo život?) a podľa toho konať.“
