Cítim, ako sa od seba vzďaľujeme: Chcem udržať rodinu pokope
Zdroj: gettyimages.com
Deti Oľgy už dávno vyleteli z hniezda a ona si stále viac uvedomuje, ako veľmi jej chýba rodina, ktorou boli kedysi. Snaží sa ich dať opäť dokopy, no nevie, či je to vôbec možné...
Mám dve dospelé deti, ktoré už majú svoje rodiny. V poslednom čase však nemajú na nás, rodičov, čas. Chýba mi, že sa stretávame len málo. Chápem, že tiež chcú mať svoje súkromie, nechcem sa im ani vnucovať, ani miešať do života, ale aj tak by som chcela udržiavať pocit spolupatričnosti rodiny. Dá sa to vôbec?
„Isteže sa to dá. Ide však o to, ako vy chápete spolupatřičnost rodiny,“ hovorí psychiatrička Lucia Pacherová. „Tá sa totiž môže prejavovať v niekoľkých rovinách. Jednou z nich môže byť silná súdržnosť, ktorá sa prejavuje len (alebo najmä) vtedy, keď niekto potrebuje pomoc – či už pri chorobe alebo pri sťahovaní.
Ďalšou rovinou môže byť úzky osobný kontakt. Ak vám chýbajú rodinné stretnutia, môžete napríklad zorganizovať rodinný výlet, alebo založiť tradíciu spoločných nedeľných obedov. Z vlastnej skúsenosti viem, že spoločné jedlo rodinu najviac utužuje. Pri jedle sa odnepamäti riešia najväčšie rodinné problémy, rozhoduje sa o najdôležitejších rodinných udalostiach, ale pri jedle sa aj najlepšie len tak rozpráva.
Musíte však rátať s tým, že sa vaše nápady nebudú vašim deťom páčiť. Nesmiete to brať osobne, som presvedčená, že vás vaše deti milujú, len zrejme majú svoje predstavy o trávení voľného času. Každá rodina má svoje špecifiká. Určite však môžete udržiavať aspoň pravidelný telefonický kontakt. Pri vzájomnej komunikácii určite prídete na tú optimálnu spoločnú aktivitu. A ak nie, tak svojim deťom pokojne (ale bez výčitiek!) priznajte, že vám chýbajú, že by ste chceli byť s nimi častejšie. Možno zistíte, že sa s vami toľko nestretávajú, lebo nechcú, aby ste mali pocit, že vás obťažujú, prípadne zneužívajú...
Je to umenie, odhadnúť správnu mieru, aby staré mamy neboli príťažou, ale na druhej strane, aby nepripustili druhý extrém, že sa dostanú do otrockej polohy voči vlastným deťom a tie si príliš zvyknú na to, že keď zavolajú, babička hneď pribehne a pomôže, i za cenu toho, že sa vzdá vlastného programu. Pretože niektoré ženy vnímajú pomoc deťom ako svoje poslanie, tešia sa predovšetkým na vnúčatá. Cítia sa potrebné, dostatočne aktívne a vitálne, aby mohli uľahčiť deťom začiatok ich dospelého života. Preto vidím práve v takejto „pomoci“ veľké riziko. Dajte si pozor, aby ste len preto, že chcete byť viac so svojimi deťmi, nezabudli na seba, na svojho manžela, na svoje záujmy.“
