Všetkých vás nenávidím! Život z nej urobil zatrpknutú ženu
Zdroj: gettyimages.com
Keby mala vymenovať aspoň dvoch ľudí, ktorých má naozaj rada, nenapadlo by jej, bohužiaľ, ani jedno meno. Je taká zbitá životom, že nevie, ako to zmeniť.
„Nenávidím svojho otca za jeho krutosť, s akou ma vychovával, mamu za jej slabosť, že sa nevedela otcovi vzoprieť, dcéru, že dala prednosť môjmu manželovi, manžela za jeho neschopnosť, milenca, lebo ma vlastne nemiluje, svojich zamestnancov za to, že sú na mojej strane len vtedy, keď z toho majú výhody,“ rozhorčovala sa Naďa.
Každému vyčítala, že môže za to, ako sa cíti, aj za to, že má dnes rakovinu. Ale že tú rakovinu si spôsobila sama svojou zlosťou, tým, že nikdy nikoho nemala rada (a už vôbec nie seba!), že sa vždy len rozčuľovala a na všetko frfľala, tak to si vôbec nepripúšťala.
Naďa mala smutné detstvo. Otec ju vychovával drilom. Na všetko stanovil jasné pravidlá, ktoré sa museli bezo zvyšku dodržiavať. Naďa sa ho bála, ale keď bola staršia, začala voči nemu rebelovať. A postupne sa v tom vypracovávala. Svoj postoj potom preniesla do vzťahu so všetkými mužmi. Stále sa snažila nad nimi vyhrať, dokázať im, že je lepšia ako oni. Bola presvedčená, že má nad nimi morálne navrch.
Napriek svojmu revoltujúcemu postoju k mužom sa vydala pomerne skoro. Mala necelých dvadsaťdva, keď sa jej narodila dcéra. „Dievčatá to v živote majú ťažké, dcérenka,“ prihovárala sa jej. „Muži nás len využívajú a nevážia si nás. Svoje si vždy musíme vybojovať. Iba vtedy, keď budeš tvrdá, budeš úspešná a šťastná,“ vtĺkala do nej odmalička.
Zatiaľ, čo sa Naďa snažila poctivo pripraviť svoju dcéru na tvrdý život, jej manžel jej čítal rozprávky a láskyplne sa s ňou rozprával. Nečudo, že to došlo až tak ďaleko, že jej dcéra bola radšej so svojím otcom, než s ňou.
Paradoxné ale bolo, že hoci ona vo vzťahoch videla len to, čo v nich nefunguje podľa jej predstáv, čo im chýba, neustále v nich bojovala o to, aby ostatní uznali jej kvality a mali ju radi. Ale presne to – hľadanie kvalít v každom človeku – ona nikdy nerobila.
A potom jej zistili rakovinu. Naďa s ňou síce zabojovala, ale rakovina sa vrátila. To už znenávidela celý svet. Bola totiž presvedčená, že ona si ju teda ale vôbec nezaslúžila.
„Potom som sa stretla s kamarátkou, ktorá rakovinu porazila. Povedala mi, že svoju chorobu vzala ako výzvu na to, aby niektoré veci vo svojom živote prehodnotila. Zrazu zistila, že veci, ktoré sa jej zdali dôležité, zase až také dôležité nie sú. Že je oveľa dôležitejšie vnímať samú seba, svoje potreby, vnímať ľudí okolo seba. A mať pre nich pochopenie. A pre seba tiež. Prestala v sebe živiť svoj hnev a rôzne krivdy z minulosti. Prestala si myslieť, že všetci jej chcú len zle a priznala si, že mnohé konflikty vznikli aj jej vinou.
Najskôr som na ňu neveriacky hľadela. Potom som si priznala, že by sa mi tiež páčilo zbaviť sa toho permanentného napätia a ostražitosti, len som vôbec nevedela, ako to spraviť.
Ale zmena, ktorú som videla na svojej kamarátke, mi nedala spať. Aj ja som chcela byť taká uvoľnená, spokojná a najmä zdravá ako ona. A tak som začala rekapitulovať svoj doterajší život. Trebárs sa mi podarí nájsť príčinu svojej choroby a trebárs sa tiež dostanem do bodu, kedy mi bude jasné, čo potrebujem vo svojom živote zmeniť. Lebo moje nové životné krédo je zmena,“ uzatvára svoj príbeh Naďa
