Príbeh opatrovateľky detí: Moja švajčiarska nočná mora
Zdroj: gettyimages.com
Po strednej škole som mala pocit, že mi patrí celý svet. Rýchlo som však z tejto eufórie vytriezvela, lebo prácu v odbore, ktorý som vyštudovala, som si nevedela nájsť.
Keď mi kamarátka, ktorá vo Švajčiarsku opatrovala deti, ponúkla, že mi tam vybaví miesto opatrovateľky, neváhala som ani chvíľu. Danka bola nadšená. “Jej“ rodina bola veľmi milá, deti poslušné, platili jej dobre, chodievala s nimi na výlety, dokonca bola aj na luxusnej dovolenke kdesi v Karibiku. Keď mi zavolala, že už má pre mňa rodinu, nevedela som sa dočkať.
Danka ma čakala na stanici, aj išla so mnou do domu, ktorý sa mal stať mojím domovom. Vila zvonku vyzerala veľmi dobre. Keď sa však otvorili dvere, stál v nich už na prvý pohľad nesympatický, zanedbaný, asi 40-ročný muž. Ponúkol nám kávu a nejaké sladké pečivo. Necítila som sa tam veľmi dobre. Všade naokolo bol neporiadok, na zemi omrvinky, na oknách záclony sivé od špiny, na stole centimeter prachu. Deti boli ešte v škole a ako nám prezradil pán domu, jeho manželka bola už pár mesiacov na odvykacej liečbe. Premohol ju alkohol...
Nepočúvla som žiadne vnútorné varovné hlasy a rozhodla som sa zostať. Aspoň voľačo zarobím, myslela som si. „Svoju“ izbu som musela najskôr doslova vydrhnúť, aby som v nej mohla ako-tak existovať. Deti boli milé. Hans mal sedem a Heidi šesť. Skôr sa mi zdali akési zakríknuté. Ale porozumeli sme si hneď od začiatku. Myslela som si, že sa budem starať najmä o ne. Že ich budem vodiť do školy, dozriem na to, aby mali úlohy, budem ich sprevádzať na balet a na tenis, budem sa s nimi hrať... Lenže, opak bol pravdou. Domáci trval na tom, že kým sú deti v škole, tak musím upratovať, prať, variť. Aj som sa skúsila ohradiť, ale povedal, že ak sa mi nepáči, tak môžem odísť. Tak som vlastne robila viac slúžku, než opatrovateľku. Ale to nestačilo. Domáci ma začal aj obťažovať, Najskôr slovne, potom aj fyzicky. Dnes nechápem, prečo som to znášala... Čím viac som sa bránila, tým bol zúrivejší a – vzrušenejší. Nakoniec som sa neubránila...
To bola ale posledná kvapka v mojom pohári trpezlivosti a tolerantnosti. Z vily na predmestí som odišla. Jasné, že som za svoju prácu nedostala ani korunu! Aj na cestu domov som si musela požičať od Danky.
Dnes mám dobrú prácu, ktorá ma teší a na svoju švajčiarsku skúsenosť sa snažím zabudnúť. V noci však stále vidím tie sivé záclony a na sebe cítim lepkavé ruky a vlhký dych svojho domáceho.
