Môj partner skončil vo väzení: Jeho dcéra zostala u mňa, najťažšie bolo toto
Zdroj: gettyimages.com
Keď si môj manžel našiel frajerku, bola som z toho úplne hotová. Naše manželstvo síce nebolo ideálne, ale dúfala som, že keď sa obaja budeme snažiť, ak to zase nejako dáme dokopy...
Keď od nás odišiel, Timea mala rok a pol. Po polroku mi aj prestal platiť alimenty, takže to bolo celkom krušné obdobie. Vtedy mi veľmi pomohli moji rodičia, priatelia a práca. Prácou som bola veľmi zahltená a pretože som mala Timeu, nemohla som sa zložiť. Dieťa ma potrebovalo. Veď žena, keď sa stane matkou, tak sa priority prehodia. To je prirodzené. Tým stredom vesmíru je už dieťa, pozerá sa v prvom rade na jeho záujmy, aby sa malo dobre , aby malo dobrý život. Chlapi sa v živote vystriedajú, ale dieťa zostane. Tak som to brala. Nebudem nikoho držať nasilu.
Potom som stretla Martina. Celé to bolo také vášnivé. Zrazu sme boli rodina. My dvaja, Martinova dcéra Mia a moja Timea. Miu som brala ako svoju adoptívnu dcéru. Timea ju brala ako svoju sestru, žili sme spolu v jednej domácnosti tri roky, keď prišlo to obvinenie. Obvinenie zo sprenevery firemných peňazí a z daňových únikov. Jedného dňa Martina jednoducho zobralo komando a ja som v to ráno vôbec netušila, čo sa deje, prečo sa deje... Až neskôr sa mi retrospektívne začali odkrývať nejaké veci. Ale - verila som v jeho nevinu. Milovala som ho, nepatrím k naivkám, ale aj tak som mu verila.
Mala som svoju robotu a on svoju. Nežili sme si nejako nad pomery, raz do roka v lete letná v zime zimná dovolenka, nezahŕňal ma ani šperkami, ani drahými kabelkami, úplne normálny vzťah. Bola som absolútne šokovaná z toho, čo sa dialo. No. A potom obvinili aj mňa. Rýchlo sa však ukázalo, že som o Martinových kšeftoch naozaj nič nevedela.
Pre mňa bolo prirodzené, že Mia zostala u nás. Patrila k nám, boli sme rodina. Mali sme pekný vzťah. Keď Martina zavreli, neriešila som, či zostane alebo nie. Každý týždeň som za ním chodila na návštevy, nosila som mu oblečenie, vypraté, čisté, nielen do Bratislavy ale aj keď ho preložili do Žiliny, každý týždeň hore-dole štyristo kilometrov. Robila som všetko preto, aby som mu to tam čo najviac zjednodušila a aby to tam prežil s čo najmenšími jazvami.
Mia s Timeou boli navyše spolužiačky. Učila som sa s nimi to isté, varila som im to isté, kým som nezistila, že Mia má intoleranciu na lepok. Tak som jej potom vyvárala bezlepkové jedlá a nám iné. Starala som sa aj o Martinov dom, platila splátky... Stala som sa pani domácou, matkou aj otcom, všetkým.
Všetko sa to vyvíjalo nejako prirodzene. Po roku a pol sme sa rozišli, lebo som nevedela, ako dlho to celé bude trvať, či ho vlastne odsúdia a na ako dlho. Chcela som mať ešte druhé dieťa, a preto som sa rozhodla tak, ako som sa rozhodla.
Najťažšie pre mňa bolo poslať Miu k jej mame. Dievčatá sa ťažko lúčili, boli slzy, aj ma bolelo srdce, ale vedela som, že ďalšie roky to jednoducho takto nedám. Potrebovala som dať svojmu životu ďalšiu šancu...
