Konečne sme MY: Manželskú krízu som ustála a oplatilo sa
Zdroj: gettyimages.com
Jana má 40 rokov, je 15 rokov vydatá a má tri deti. Až nedávno sa v manželstve začala cítiť dobre, konečne vie, aký dôležitý je pre ňu jej manžel a aká dôležitá je preňho ona.
„Celé roky som riešila svoj vzťah s manželom. Vzali sme sa, mali sme sa radi, máme sa radi, ale manželstvo nám dosť neklapalo. Bolo také talianske,“ opisuje Jana. To nikdy nechcela. Pamätala si na hádky svojich rodičov. Otec bol veľmi žiarlivý. Dodnes si vybavuje, ako veľmi jej bolo nepríjemné, keď jej otec kričal, mama plakala... všetci traja súrodenci z toho boli vydesení.
„Napriek tomu som tento model vo vlastnom manželstve zopakovala – veľa sme sa s manželom hádali. Aj som kričala. A – nebola som sama. Niekde v sebe som vedela, že to našim deťom musí byť rovnako nepríjemné, ako to bolo mne a mojim súrodencom, ale – nevedela som si pomôcť. Nejako som nebola schopná sa s ním dohovoriť. Každý sme mali vlastnú predstavu o živote, o manželstve, o rodine, o tom, ako má fungovať, a bojovali sme za ňu. Takže moje deti vlastne zažili to isté, čo ja.
Až oveľa neskôr som si uvedomila, že v manželstve sme nikdy neboli my. Vždy som bola len ja a on. Teda, takto som to cítila. Potom som si uvedomila, akú paseku to v rodine robilo. Vždy som bola silná ženská, generálka, ktorá mala všetko a všetkých (alebo aspoň chcela mať) pod kontrolou," uvedomuje si.
Jana dnes vie, čo z manžela pred deťmi robila. Myslela si, že robí všetko lepšie, než on. Veď chcela to najlepšie nielen pre svoje deti, ale aj preňho, len on to nechcel vidieť, nikdy to nevedel oceniť. Aspoň Jana to tak videla, vnímala…
„Podľa mňa všetci vo vzťahoch hráme rôzne hry. Veľakrát je to o tom, kto je ten dobrý a kto ten zlý. Keď sa pozriem späť, myslím si, že ja som hrala hru na to, že ja som tá dobrá. A v rámci tejto hry som aj deťom prezentovala svojho muža ako niekoho zlého, kto si ma neváži, nezaujíma sa o mňa a ubližuje mi. A deti túto hru hrali so mnou. Bolo to vidno najmä pri hádkach s manželom, keď sa ma synovia snažili ochrániť pred ´zlým´otcom. A musím povedať, že sa mi to aj veľmi páčilo. Navyše som vždy mala pocit, že naše deti sú len moje, cítila som sa ako veľká mama.“
Až v jednom rozhovore so svojou mamou si uvedomila, že ona to má dosť podobne. Rodinným modelom sa jednoducho neubránime. Alebo – len ťažko. A potom je na nás, či sme ochotné tento dedičný model zmeniť.
„Keď som si uvedomila, že som robila z môjho muža pred svojimi deťmi ´zrúdu´, keď som ja zmenila k svojmu mnaželovi vzťah a začala o ňom aj inak rozprávať pred svojimi deťmi, zlepšil sa aj ich vzťah k otcovi. Umožnila som tak sebe aj im vidieť, aký ich otec vlastne je."
Jana sa dokonca chcela aj rozviesť. Mala pocit, že sa so svojím manželom nezhodne vôbec v ničom, že ju nerešpektuje. Dnes je jej ľúto, koľko času stratila. Namiesto toho, aby sa s manželom skúsila na niečom konštruktívne dohodnúť, aby s ním niečo budovala, tak roky prežila len v nesvároch a v bojoch.
„Stále som chcela, aby všetko bolo iba po mojom a pritom som svojmu manželovi ani poriadne nedokázala povedať, čo chcem. A to stojí nielen čas, ale aj veľa energie a navyše to nikam nevedie. Je pravda, že som sa s ním chcela o našom vzťahu rozprávať, ale on nikdy nechcel. Argumentoval tým, že vzťah buď je alebo nie je a že netreba o ničom hovoriť. Ale, je pravda, že ani ja som nedávala úplné odpovede na jeho otázky. Pravda je aj to, že som na náš vzťah rezignovala. A tým som rezignovala aj na to, ako vyzerá náš byt a naša chalupa. Dnes je to už úplne inak a vidno to aj na tom, že začína byť okolo nás pekne. Dnes mám konečne pocit, že sme my. A – konečne mám skutočnú radosť zo života.“
