PRÍBEH: Po smrti kolegu som si adoptovala jeho deti
Je to smutný príbeh, hoci so šťastným koncom. S kolegom Mirom sme boli ako súrodenci. Delilili sme sa o skúsenosti, riešili sme pracovné problémy, ale delili sme sa aj o svoje tajomstvá.
Ja som už bola šťastne rozvedená, keď sa Miro oženil. Zdalo sa, že s Ruženou mu to naozaj vyšlo. Veľmi som mu to želala.
Keď sa mu narodila Barborka, bol šťastím úplne bez seba. Priznám sa, že som mu aj trochu závidela, lebo ja som deti mať nemohla. Ani nie po dvoch rokoch sa narodila Zuzka. Miro bol veľmi pozorný otec a manžel. Akurát sa trochu znepokojoval, že Ružena je stále unavená a veľmi nervózna.
Raz večer mi zavolal. Sotva som mu rozumela. Vraj, aby som okamžite prišla k nim, že ho Ružena bodla nožom. Sadla som do auta a ani neviem, ako som preletela cez celé mesto. Mira už nakladali do sanitky, Ružena bola v šoku, bol u nich aj sused, ktorý počul krik a zápasenie. Miro mi ešte stihol povedať, že keď išiel náhodou okolo detskej izby, videl Ruženu, ako stojí s nožom nad Zuzkinou postieľkou. Chcel jej ho vziať a ako sa o nôž doťahovali, Ružena ho bodla do brucha. Poprosil ma, aby som sa postarala o deti, kým sa nevráti z nemocnice. Ruženu totiž tiež odviezli do nemocnice. Na psychiatriu.
Ani Miro, ani Ružena už rodičov nemali, dokonca boli obaja jedináčikovia. Považovala som za samozrejmé, že sa o dievčatá postarám.
Zobrala som si teda dovolenku, podľa možnosti som chodila aj za Mirom do nemocnice. Spočiatku sa zdalo, že rana je len povrchová a že bude o pár dní doma. Lenže, potom mu krv zaliala brušnú dutinu a lekári ho už nevedeli zachrániť.
Ani neviem, ako som prežila pohreb. Dievčatá zatiaľ strážila moja kamarátka Tonka. Nevedela som si predstaviť, čo bude ďalej. Dievčatá boli malé, Barborka by už mohla ísť do škôlky, ale čo so Zuzkou? Mala len pol roka a ja som na materskú rozhodne nemohla ísť. Napokon sa mi podarilo pre ňu vybaviť jasle.
Ako to však všetko zaplatiť? Kým sa mi podarilo vybaviť rôzne podpory a sociálne dávky, pomohli kolegovia. Všetci mali Mira radi a všetci sa každý mesiac skladali na to, aby som Zuzke s Barborke mohla zaplatiť všetko, čo potrebovali. Neskutočne mi pomáhala aj Tonka. Bez nej by som to skutočne nedala.
Ružena bola na psychiatrii tri roky. Dievčatá som mala zatiaľ v pestúnskej starostlivosti. Potom sa mi ozvala. Že ju pustili a že by sa so mnou chcela stretnúť. Strašne som sa zľakla. Barborka so Zuzkou si konečne zvykli. Vedeli, že ocko zomrel a že mama je chorá. Pre ne som však bola mama ja… A teraz ich mám dať Ružene?
Stretli sme sa najskôr len my dve. Ružena za tie roky vyzerala na päťdesiat, hoci mala len tridsaťpäť. Poďakovala mi, že som sa o jej dcéry starala, povedala, ako jej je to všetko veľmi ľúto, ale popôrodná depresia s ňou takto zamávala.
Stále som čakala, kedy si vypýta deti. Nevypýtala. Povedala, že aj keď už je vonku, nebude sa vedieť o svoje dcéry postarať. Poprosila ma, či by som si ich nenechala. Skoro som zvýskla od radosti! Dohodli sme sa tiež, že bude súhlasiť s adopciou.
S dievčatami sa napokon nestretla. Len sa na ne pozrela spoza plota ihriska. Videla som, ako jej tečú slzy. Šťastia, smútku? To sa už nedozviem, lebo odvtedy som Ruženu už nikdy nevidela. A odvtedy sú Barborka so Zuzkou definitívne len moje.
