Mama zomrela a jej syn skončil v polepšovni
Zdroj: gettyimages.com
Janka s Vilom sa milovali azda už od škôlky. A keď sa po vysokej zobrali, nikto sa tomu nečudoval. Ich takmer ideálny vzťah však kalil fakt, že nemohli mať deti. Napokon sa rozhodli pre adopciu.
Matej mal necelé dva roky, zvedavé hnedé očká a bol neuveriteľne neposedný. Áno, bol Róm, ale bol neuveriteľne otvorený, milý, no aj poriadne tvrdohlavý. Nedal pokoj, kým nedosiahol, čo chcel. Vilo bol vždy racionálny, stál pevnými nohami na zemi, varoval Janku, aby Matejovi nedovoľovala všetko. Lenže – ona si nedala povedať. Mateja zahŕňala láskou, akej sa hovorí „opičia“. Bola voči nemu nekritická, videla len jeho dobré stránky a to, že ako rástol, bol agresívnejší a agresívnejší, odmietala vidieť.
Matej mal len jednu kamarátku, ktorá s ním bola ochotná zdieľať jeho vylomeniny. A je pravda, že na ňu Matej nikdy nebol zlý, jednoducho ju mal rád.
„Matejovi to ani v škole veľmi nešlo,“ hovorí Vilo. „Ja som naňho nemal nervy, tak celé učenie riešila Janka. Bola trpezlivá, nekričala naňho a Matej sa jej sem-tam odvďačil dobrou známkou. Ale v zásade bol nepozorný, myšlienky mu lietali ktovie kde, na učenie sa nedokázal sústrediť. Darmo som navrhoval odborné vyšetrenie, Janka bola zásadne proti. Tak som rezignoval. Občas, keď ma Matej vytočil, tak som naňho nakričal, ale Janka hneď vyrazila na jeho obranu. Že ho mám rešpektovať, aký je, že on nemôže za to, komu sa narodil, jednoducho stále z neho robila chúdiatko, lebo ho mama strčila do domova. Nechcela počuť to, že na vine ani tak nemusí byť Matejov pôvod a gény, ale skôr jej výchova, teda skôr nevýchova. Matej nemal žiadne hranice, nemusel sa o nič usilovať, nemusel si nič zaslúžiť. Všetko dostal tuším ešte skôr, než si to vypýtal.“
A potom Janka zomrela. Zrazu, bez varovania. Praskla jej cieva v hlave a takmer okamžite bolo po nej. Bol to šok pre všetkých. Najmä však pre Mateja. Mal pocit, že zostal úplne sám. Zostal najmä bez Jankinej sukne, za ktorú by sa schoval, nemal žiadne mantinely, medzi ktorými by sa cítil bezpečne. Nevedel, čo má robiť, bol ako paralyzovaný. Bez Janky sa totiž naozaj nevedel ani pohnúť. A Vilo mu to rozhodne neuľahčoval. Mal čo robiť sám so sebou, aby Jankinu smrť nejako spracoval a o Matejovi zabezpečoval len to najnevyhnutnejšie. Aby sa najedol, aby si mal čo obliecť, aby vôbec chodil do školy. Viac nevládal.
„Ani som si nevšimol, kedy začali z domu miznúť veci. Najskôr nejaké drobné šperky po Janke, potom nejaký porcelán, ktorý sme vlastne ani nikdy nepoužívali, nejaké drobné z peňaženky. Núdzu sme skutočne nikdy netreli a Mateja som o nič neukracoval. Podľa mňa pre seba peniaze nepotreboval. Potom ale zmizol ipad, Matej „stratil“ nový mobil… Až keď som si všimol, že v pracovni nemám náhradný notebook, tak mi začalo svitať. Matej, samozrejme, všetko zapieral, tvrdil, že on o ničom nevie, že on za nič nemôže. Bol taký presvedčivý, že som mu takmer uveril, že sa všetko niekam iba zapatrošilo.“
Pár týždňov nato prišiel Vilo domov a byt bol úplne vybrakovaný. Najskôr si myslel, že to zlodeji, ale rýchlo mu došlo, že je to Matejova robota. Vysvitlo, že sa Matej povesil na nejakú partiu, ktorá ho medzi seba zobrala len pod podmienkou, že bude platiť. A platby sa postupne zvyšovali a zvyšovali…
Matej napokon skončil v polepšovni. A keď ho ako dospelého pustili domov, s Vilom si už k sebe cestu nenašli. Matej sa teda odsťahoval a Vilo dodnes nevie, čo je vlastne s ním.
