Anna pre prehnanú materinskú lásku stratila dcéru: Pozor na toto!
Zdroj: gettyimages.com
Miška je jediným Anniným dieťaťom. Aj keď je už dávno dospelá, najradšej by za ňu dýchala. A práve táto prehnaná láska stála na začiatku ich odcudzenia...
„Keď mi moja 29-ročná dcéra oznámila, že sa rozvádza, mala som pocit, že sa mi zastavilo srdce," začína Anna svoje rozprávanie. Oznámila jej to len telefonicky, nič viac. Keď sa Anna snažila zistiť nejaké pdorobnosti, dcéra ju odbila s tým, aby neriešila a povedala, že sa za ňou na budúci týždeň zastaví.
"Ale – ako som to mohla neriešiť? Veď mám len ju! Celý život som ju ochraňovala, snažila sa, aby videla svet len z tej lepšej stránky. Aj tak sa mi to napokon nepodarilo. Manžel nás opustil, keď mala Miška dvanásť a obe sme to veľmi ťažko niesli. Vytvorili sme si svoj vlastný, malý svet, v ktorom sme si úplne stačili. Vedela som, že to nebude navždy, ale chcela som, aby to trvalo čo najdlhšie," zverila sa Anna.
Ako hovorí, dcérina svadba prišla ako blesk z jasného neba. "Jednoducho, raz prišla domov s urasteným, celkom sympatickým mládencom a vraj – mami, to je Samo, v sobotu sa berieme. Je pravda, že prakticky žiadnu blízku rodinu ani kamarátov nemáme, ale ja som vždy snívala o tom, ako svojej krásnej, múdrej, jedinej dcére chystám svadbu. Ako spolu vyberáme šaty, jedálny lístok, oznámenia... Cítila som sa podvedená, zranená, dokonca som mala chuť Mišku udrieť. Prvýkrát v živote... Bola som presvedčená, že to nebol Miškin nápad. To určite Samo!"
Hneď po svadbe sa mladí odsťahovali. Keď chcela prísť Anna na návštevu, vždy mali iný program. Už vtedy jej to bolo podozrivé. "Akoby predo mnou niečo skrývali," hovorí. Miška tiež len zriedka zabehla pozrieť, ako sa má jej mama. A keď sa jej pýtala na Sama a na to, ako žijú, vždy odpovedala rovnako: - dobre, mami, nemaj strach.
Vzťahy neupravili ani dvojičky
Keď sa Miške a Samovi narodili dvojičky, Anna začala dúfať, že ju dcéra bude potrebovať. Veď dve bábätká, to dá riadne zabrať! Sama si ešte pamätala, koľko starostí bolo s Miškou. "Lenže – nepotrebovala ma! Vraj deti majú aj otca! Jasné, na návštevu som mohla, ale len občas. Aj na prechádzku ma s dvojčatami sem-tam pustila. No o ich živote som nevedela vlastne vôbec nič. So Samom som sa stretla len málokedy a Miška o ňom ani nerozprávala. A keď som sa spýtala, tak odpoveďou bola otrepaná fráza – mami, neboj, všetko je v poriadku."
A zrazu, len tak z ničoho nič, jej do telefónu oznámi: "Rozvádzam sa." Ako je to možné, pýtala sa Anna samej seba dokola. "Prečo mi nikdy nepovedala, že ju niečo trápi, že sa deje niečo, čo sa jej nepáči? Možno by som jej mohla nejako pomôcť! A aj keď nie, tak by som ju aspoň vypočula, objala ju a povedala, že všetko bude dobré. Tak, ako keď bola malá. Veď keď sme držali spolu, vždy sa všetko na dobré obrátilo," zamýšľa sa ďalej.
Pre milujúcu matku bolo hrozné zistiť, že jej jediná dcéra nestojí o to, aby ju objala, pohladkala, povzbudila. Dôvod videla v tom, že pred rokmi dopustila, aby sa jej manželstvo rozpadlo, obrala Mišku o otca a ukázala jej len to, ako vyzerá nefunkčná rodina. Veď ona vlastne ani nevedela, aký má byť skutočný rodinný život... To že ju od seba odháňa prehnanou starostlivosťou, jej ani vo sne nenapadlo.
"Bolo mi jasné, že svojej jedinej dcére musím pomôcť! A tentoraz som sa veru nemienila nechať odradiť! Snažím sa ju rozptýliť, často k nej chodievam, posielam ju do spoločnosti, veď o vnúčence sa rada postarám, pečiem jej obľúbené makovníky, snažím sa ju odbremeniť od domácich prác... Už som aj rozmýšľala, že zájdem za zaťom, aby si to s rozvodom ešte rozmyslel, ale zatiaľ som nenabrala odvahu. Okrem toho mi to Miška jednoznačne zakázala.“
Čo na to Miška?
„Mama mi volala aj päťkrát denne,“ pridáva svoju verziu Miška. „Vraj – ako sa mám, že ide do obchodu a či aj ja niečo nepotrebujem. Tvrdohlavo sa mi snažila uľahčiť podľa nej pre mňa ťažké dni. Nerešpektovala žiadne moje želanie. Tak sa stalo to, čo nevyhnutne muselo prísť. Prestala som jej dvíhať telefón. A potom si ma počkala pred bránou.“
„Cítila som sa urazená a ukrivdená, veď som jej len chcela pomôcť, tak som jej to vysvetlila,“ hovorí Anna. „Možno trochu nahlas a možno trochu hystericky. Miška na mňa nakričala, že keď ju neprestanem prenasledovať, tak sa odsťahuje na druhý koniec republiky.“
„Až to mamu zastavilo. Prestala ma síce prenasledovať, ale psychicky sa zrútila. Dala sa síce ako-tak do poriadku, ale ja mám pocit viny, že za to môžem ja,“ zamýšľa sa až príliš milovaná dcéra.
„Miška sa so mnou nerozpráva. Len na mňa smutne hľadí a ja mám pocit, že som jej zbabrala život,“ komentuje situáciu zo svojho pohľadu Anna. Dúfa, že dcéra so zaťom sa ešte porozprávajú a pokúsia sa manželstvo zachrániť, aj keď vôbec nevie odhadnúť, aké problémy riešili a či vôbec niekedy boli spolu naozaj šťastní. Dcéra jej nedovolila byť súčasťou jej života. Jedno však vie s istotou - prehnanou materinskou láskou ju od seba odohnala. Prekážalo jej to až tak veľmi, že sa obrnila hradbou mlčania a nie je ochotná zdôveriť sa jej s ničím. Už vie, že všetkého veľa škodí a možno keby tak netlačila na pílu, mohlo byť dnes všetko inak.
