Viete, kedy má potrestanie dieťaťa zmysel?
Zdroj: gettyimages.com
Tresty sú niekedy účinné, inokedy však úplne kontraproduktívne. Podľa čoho sa teda máme rozhodnúť, či svoje dieťa potrestať alebo nie? Odpovedala nám detská psychiatrička MUDr. Lucia Vašková.
„Trest je účinný vtedy, ak je to dôsledok nejakej našej dohody. Napríklad sa so svojím dieťaťom dohodnete, že bude po sebe upratovať večer hračky a ak ich neuprace, tak nebude môcť večer pozerať rozprávku a namiesto toho bude musieť, trebárs aj s vaším dohľadom, tie hračky upratať. Keď však trest príde akoby z jasného neba, dieťa to vníma ako nefér a rodiča vníma ako nepriateľa,“ vysvetľuje.
V akom prípade príde takýto trest?
„Napríklad, keď dieťa prinesie zo školy poznámku. Za to, že bolo drzé, že sa pobilo so spolužiakom a podobne. Rodičia ho potom potrestajú tým, že mu zakážu hrať sa na počítači alebo mu nedovolia ísť von za kamarátmi.“
Prečo nie je takýto trest účinný?
„Dieťa väčšinou vníma, že to, že dostalo poznámku, nie je v poriadku, má obavy z toho, čo na to povedia rodičia. Keď príde trest, na jednej strane sa mu to môže zdať ako oprávnený dôsledok jeho správania, na druhej strane sa ale jeho pozornosť presúva k tomu, ako sa s trestom vysporiadať namiesto toho, aby spolu s rodičmi hľadalo, ako sa do tejto situácie dostalo, v čom je problém a čo treba zmeniť, aby sa do takejto situácie už nedostalo.
Trest totiž rieši situáciu len zdanlivo – dieťa trest splní, čo je, samozrejme, rýchlejšie, než hľadať príčinu a meniť svoje správanie. V dlhodobom meradle sa to ale nevypláca. Ak nenastane skutočná zmena, situácia sa nezlepší, naopak, bude sa zhoršovať.“
Ako sa teda dá situácia s poznámkou riešiť inak ako trestom?
„Namiesto trestu uplatniť prirodzené dôsledky správania, v tomto prípade dôsledne dieťaťu vysvetliť, že je to jeho problém, nie váš. Takže ono by s tým malo niečo urobiť, nie vy. Napríklad – ospravedlniť sa učiteľke či spolužiakovi. Ďalším krokom je zistiť, čo sa vlastne naozaj stalo a ako situáciu vidí ono. Ak totiž dieťa automaticky netrestáme, je ochotné sa nám zdôveriť. Až potom môžeme začať celú situáciu riešiť. Ak má ale dieťa skúsenosť, že keď sa zdôverí, bude to len horšie, tak sa s nami nabudúce už nebude chcieť baviť. Ako rodičia teda môžeme významne pomôcť dieťaťu uvedomiť si, kde je problém a čo potrebuje zmeniť. Ďalší krok ale potom už necháme na ňom."
