ZOMIERA mi mama! Ani mi nie je vôbec ľúto, že umiera absolútne sama
Zdroj: gettyimages.com
Moja mama má takmer deväťdesiat a posledné mesiace mi chradne pred očami. Teda vlastne najmä v telefóne. Žijem totiž dvesto kilometrov ďaleko a na návštevy k nej sa mi veľmi nechce.
Cítim, že sa blíži jej koniec, viem, že by som mala cítiť smútok, ale ja necítim nič. Vlastne predsa niečo – niekedy až nenávisť.
Bojím sa to priznať aj sama pred sebou, veď je to moja mama a ja by som mala cítiť niečo úplne iné. Ale – necítim. Pravdupovediac, ani mi nie je ľúto, že zomiera úplne sama. Dotiahla to sem len ona. Prednedávnom, keď sa presťahovala do seniorského domova s opatrovateľskou službou, sa s ňou prestala stretávať aj jej posledná kamarátka. Myslím si, že si vydýchla, že nemusí za ňou chodiť.
Mama sa mi práve do telefónu posťažovala, akí sú všetci na ňu odporní, že nepočúvajú, čo od nich chce, že si nedomyslia, ako sa k nej majú správať. Takto moja mama žila celý život. Pamätám sa, ako bíjala môjho otca za úplne vymyslené previnenia, až to napokon vzdal a odišiel. A potom odišiel aj Laco. Bol super, chvíľu sa zdalo, že sa mama pri ňom zmení, ale naozaj len chvíľu. Nedal to jej večné buzerovanie, komandovanie, chorobnú poriadkumilovnosť. A potom už nebol v jej živote žiadny muž. Aj kamarátky postupne odchádzali. Mamina sebeckosť, sebestrednosť a nárokovanie si na všetko napokon odradili každého.
A teraz trvá na tom, že mám s ňou byť ja. Ja, ktorú držala nakrátko celý život, ja, ktorú kopala do brucha, keď som bola v ôsmom mesiaci, ja, ktorej dala ultimátum buď ona alebo môj manžel, ktorého z duše neznáša. Je pravda, že som sa pokúsila toto všetko prekúsnuť a pred rokmi, keď začala mať zdravotné problémy, som jej ponúkla, že jej pri nás vybavíme nejaké dobré, moderné zariadenie pre seniorov, kde by mala svoj bytík, ale zároveň aj lekársku starostlivosť po ruke. Odmietla. Dokonca som jej v nejakom zúfalom návale zlého svedomia povedala, že môže bývať u nás, hoci by sme to asi nikto v zdraví nedali. Našťastie, odmietla aj to.
Jedinou alternatívou pre ňu je, aby som sa nasťahovala ja k nej. Nezaujíma ju, že tu mám manžela, syna, vnúčence, ktoré ma potrebujú, že už aj mne sa ohlasujú všelijaké choroby. Bola som s ňou týždeň, keď bola na tom naozaj veľmi zle, ale keď ma po troch dňoch začala buzerovať, čo mám kam a ako položiť, že mám o ôsmej zhasnúť svetlo, lebo ona chce už spať, keď mi vynadala, že som bola pridlho v obchode a nechala ju samu, tak som si povedala dosť. Keď má silu na toto, má ju aj na to, aby sa postarala sama o seba. A tak som odišla. A hoci je ti asi hnusné, ani sa tam v najbližšom čase nechystám.
Rozmýšľam nad tým, ako sa moja mama dostala až sem – k zatrpknutosti, zlobe, k úplnej samote. Vidím tú cestu, ktorú si ale nalinkovala sama. Z ktorej odohnala všetkých, ktorí ju aj mali radi, aj s ňou chceli byť, ale napokon to nedali. Tak ako ja. Rozmýšľam, či skončím ako ona a koľko mám ešte času, aby som tak neskončila. Lebo ja si svoj koniec života predstavujem úplne ináč.
