Rozchody a stretnutia: Viem, že už nechcem byť viac sama
Zdroj: gettyimages.com
Roky som tvrdila, ako mi je dobre. Bola som hrdá na to, ako som sa dokázala o seba postarať. Že som sa nebála rozviesť, keď už manželstvo bolo pre mňa neznesiteľné.
Že som sa dokázala pozviechať tak, aby som vedela uživiť seba a svoje dve deti. Že sa mi konečne začalo dariť aj v práci. Že som bola sama sebe paňou. Ale – bola som ňou naozaj? Vtedy som o tom bola presvedčená.
Akurát som veľmi nechcela vidieť, že zarobím tak akurát na živobytie a že to ostatné financuje moj ex – štúdium našich detí, ich voľný čas, oblečenie, záujmy. Nechcela som vidieť, že môj milenec mi síce stokrát denne hovorí, ako veľmi ma miluje, ale že je to stále málo na to, aby sa ku mne nasťahoval, aby chcel so mnou naozaj žiť a nie život len predstierať.
Ako deti rástli a viac spoznávali svojho otca, videli, že nie všetko bolo (je?) tak, ako som to roky prezentovala. Hovorila som síce, že moj ex je jeden z najlepších otcov na svete a kamarát, akého by si želal asi každý, ale ten podtón, ktorým som zároveň tvrdila, že ako manžel sa zachoval ako hajzel, som nechcela počuť a ani vidieť. Ale – moje deti ho videli, skôr možno cítili, a jednoznačne mi oznámili, že som ich celé tie roky klamala a robila z ich otca obludu, ktorá si pomaly ani nezaslúži, aby žila, nie ešte aby ju mal niekto rád. Vtedy som sa urazila. Pamatám si ten boľavý pocit krivdy. Veď ja som bola tá, ktorá trpela despotizmom ich otca, ja som bola tá, ktorá ich napriek tomu nikdy proti ich otcovi neštvala. Ja som bola tá veľkorysá! Nie ich otec, ktorý ma pomaly ani nepozdraví.
V urazenom móde mi ale dlho nebolo dobre. Tak som pomaly, opatrne, krôčik po krôčiku začala skúmať, aké vlastne bolo to moje manželstvo, aká som bola ja? Veľmi sa mi do toho skúmania nechcelo, ale keď som sa nechcela na niekoľko svetelných rokov vzdialiť svoji deťom, tak som ani inú cestu nemala. A – nešlo len o deti. Niekde hlboko v sebe som vedela, že keď nebudem chcieť viedieť, aká som bola manželka, zmarím si akúkoľvek šancu mať vedľa seba muža, partnera a možno aj manžela. Rozhodne nielen milenca. No – chcem ja ho vôbec vedľa seba? Vo svojom živote? Raz som bola presvedčená, že áno a potom zase, že samej mi je predsa len lepšie.
Rozhodne som si už ale nemyslela, že len ja som bola tá, komu bolo v manželstve ublížené. A že to má môj bývalý nejako odčiniť. Skoro som cítila tú bolesť, ktorú som spôsobila ja jemu, hoci ju naozaj cítiť nikdy nemôžem. Ale môžem ju aspoň tušiť...
Už si nemyslím, že sa naším rozvodom vlastne nič nestalo. Viem, že sa stalo. Niečo, čo zásadne zmenilo môj život. Môj, mojich detí, môjho manžela. Či k dobrému, či k zlému, ťažko povedať. Čo je totiž pre koho dobré a čo zlé?
Teraz chcem niečo iné. Niekoho iného. Niekoho, s kým môžem začať ako iná žena. Možno ani nie úplne iná. Možno taká, aká som kedysi bola. Kedysi na začiatku. Keď nebol manžel, ani deti, keď som si nedokazovala, aká som úžasne nezávislá, úžasne múdra a úžasne nad vecou. Keď som vedela, čo je to pokora. A záujem o druhého. A láska, v ktorej nie je nevyhnutné sa rozplynúť. A chuť dať zo seba to najlepšie. A nebáť sa vziať si, čo mi chýba. Bez falošnej hrdosti a nefalšovanej pýchy. Žena, na akú som si nedávno siahla. Živá. Živočíšna. Ženská.
