Som najstaršou mamou z triedy, synovi sa deti posmievajú
Zdroj: gettyimages.com
Mám 55 rokov a štrnásťročného syna. Po druhý raz som otehotnela takmer v rovnakom čase ako moja dcéra.
S otcom svojho syna som sa krátko po jeho narodení rozišla, takže vlastne celý jeho život žijeme sami. Ako syn prichádzal do puberty, môj vek mu začal znepríjemňovať život. Spolužiaci sa mu dodnes posmievajú, že má starú mamu, že nosí okuliare, že má pár kíl navyše, že s nimi nevyvádza. Snažila som sa syna povzbudiť, nabádala som ho, nech si tých spolužiakov nevšíma, ale je stále nešťastnejší a nešťastnejší. Pomohla by zmena školy? Spýtali sme sa psychiatričky MUDr. Lucie Vaškovej.
„Zmena školy by určite pomohla, podľa mňa je dokonca nevyhnutná. Tam má váš syn šancu začať odznovu, nezaťažený predsudkami a už vytvoreným názorom spolužiakov. Lenže – tá šanca na nový, sebavedomejší začiatok nespočíva len v zmene prostredia.
K zmene mu môžete pomôcť aj vy. Ak ho nebudete ľutovať a považovať za obeť. Obeť vášho veku, vašej výchovy, toho, že vyrastal bez otca. Je síce pravda, že vyrastal inak, ako jeho rovesníci, ktorí majú rodičov vo veku vašej dcéry, ale to neznamená, že sa nemôže do kolektívu svojich rovesníkov začleniť. A začleniť sa môže len tak, ak si uvedomí, že je naozaj jedným z nich. Ani nie horší, ale ani nie lepší preto, že používa možno iný slovník, že sa na veci okolo seba pozerá možno inak, dospelejšie, že sa mu niektoré hry jeho spolužiakov zdajú infantilné.
A to je aj vaša úloha. Skúste sa s ním porozprávať o tom, že je možno v niečom iný, ako jeho spolužiaci, ale že každý je nejakým spôsobom iný, výnimočný. Vysvetlite mu, že ak chce medzi spolužiakov zapadnúť, nemôže sa pred nimi ponižovať, ani sa nad nich povyšovať. Že by aj medzi nimi mal byť taký, aký je. Aj s kilami navyše, ktoré rozhodne nie sú hendikep, aj s okuliarmi, aj so svojimi názormi.
A že má mamu vo veku ich babičiek? Vyrátajte spolu, koľko to má predností. Máte naňho viac času, viac trpezlivosti, viac životných skúseností, ktoré vám dovoľujú byť k synovi tolerantnejšia, nesúdiť ho, možno mu aj nechať väčší priestor na rozvoj. A práve ten väčší priestor pre vášho syna vidím ako kľúčový.
Nechajte naňho, aby sa do nového kolektívu začlenil po svojom, nedávajte mu presný návod. Spoľahnite sa, že to dokáže tak, aby mu to vyhovovalo. Má už tiež svoju skúsenosť, ktorú určite nechce opakovať.“
