Veľká CHYBA vo výchove, ktorá môže doviesť dieťa až k PSYCHIATROVI
Často to robíme s dobrým úmyslom, no výsledok môže byť úplne opačný. Niektorými poznámkami dokážeme dieťaťu riadne nabúrať sebavedomie.
Asi každému z nás sa stane, že občas dieťa porovnáva s rovesníkmi či kamarátmi. Poukážeme na to, že Jankovi ide lepšie matematika, Lenka krajšie píše alebo Filipko sa skôr naučil šplhať... Nám to môže prísť úplne normálne, no dieťa vníma takéto poznámky omnoho citlivejšie a ak ho porovnávame s ostatnými príliš často, znižujeme jeho sebavedomie. Porovnávacia úzkosť bola v Amerike dokonca zaradená medzi psychiatrické diagnózy. Pre mnohých tínedžerov je najmä vďaka sociálnym sieťam porovnávanie seba s ostatnými často tým, o čom premýšľajú najčastejšie. A často to robíme aj my rodičia.
To, že sami seba neustále porovnávame s ostatnými, si často ani neuvedomujeme. „Na Facebooku vidíte fotku vašich vysmiatych priateľov, potom tam vidíte kamarátku, ako si kúpila novú sukňu, niekoho iného, kto nazbieral košík húb a o chvíľu zistíte, že dobrá nálada, ktorú ste ráno mali, je zrazu preč. A je to preto, že ste sa porovnali s tými ľuďmi a vyšli ste z toho tak, že sa máte horšie ako oni,“ vysvetľuje psychologička Katarína Szabados.
Počiatok našich tendencií porovnávať sa by sme mohli hľadať práve v detstve. Azda každý niekedy v živote počul niečo ako: "Pozri, Janko už vie jazdiť na bicykli a ty nie“. Doma aj v škole nás podobnými vetami výdatne zásobovali a tak bolo ľahké sa naučiť na svet a na seba pozerať očami porovnávania sa s druhými. Namiesto toho, aby nás to motivovalo, môže to mať opačný efekt.
„Človek sa niekedy chce pustiť do niečoho nového, rozhliadne sa okolo a zistí, koľko ľudí sa už tej činnosti venuje a ako skvele to už robia, tak to potom môže vzdať preto, že to predsa nikdy nebude robiť tak dobre ako oni. Nerozmýšľa pritom nad tým, že svoje prípadné začiatky porovnáva s tými, ktorí sa tej činnosti venujú už dlho a že každý nejako začínal,“ hovorí psychologička.
Cestou z pasce neustáleho porovnávania sa je podľa Kataríny Szabados úvaha nad tým, aké vysoké na seba máme nároky. „Moje sebavedomie je také vysoké, aké nízke na seba mám požiadavky, aká by som mala byť. Keď si chcem zvýšiť sebavedomie, tak sa najskôr musím pozrieť na to, či na seba nemám nereálne nároky, a s tým prípadne pohnúť. Ak mám totiž meter šesťdesiat a silné kosti, nikdy nebudem útla a vysoká aspoň meter sedemdesiatpäť. Alebo sa treba poctivo zamyslieť nad tým, či chcem naozaj tak dobre lyžovať ako Karolína, alebo ma lyže vlastne vôbec nelákajú. Ak však zistím, že chcem byť taká obľúbená ako Natália, musím začať zisťovať, prečo je ona obľúbená a ja nie a nechať sa inšpirovať. Porovnávanie v tomto prípade môže byť dokonca motivačné,“ dodáva.
