Zo starnutia mám paniku... Keď som sa stala babkou, stalo sa toto!
Zdroj: gettyimages.com
Mnoho ľudí sa obáva toho, že im nielen na tvári pribudnú vrásky a ich mladosť odíde do zatratenia. Pozrite sa na príbeh jednej ženy, ktorá sa starnutia skutočne veľmi obáva.
Asi sa nemám na čo sťažovať. Mám tri deti a šarmantného manžela, dobrú prácu a hoci mám už po päťdesiatke, precvičujem pilates. Vždy mi záležalo na tom, ako vyzerám a odmietam reči o tom, že vek nie je iba číslo, že starnutie jednoducho nezastavím.
Normálne sa za to niekedy hanbím, ale nesmierne zle znášam každú vrásku, pribúdajúci tuk na bruchu, ktorého sa úplne neviem zbaviť ani cvičením, zväčšujúci sa zadok... Špeciálne neznášam dobré rady o tom, že mám svoj vek prijať. Na toto som úplne alergická!
Napríklad mi nedávno jedna moja kamarátka povedala, že sa jedno ráno postavila nahá pred zrkadlo a začala na seba kričať, že sú jej jedno ovisnuté prsia a celulitída na stehnách, že sa môže vykašľať na vrásky na krku, na rukách, aj okolo očí, že sa jej už nechce trápiť kvôli tuku na brušku a rukám bez svalov. Vraj si zrazu vôbec nevedela spomenúť, prečo tak veľmi túžila mať postavu, akú vlastne nemala ani v dvadsiatke. A uvedomila si, že to, čo vidí v zrkadle, je ona. A ten obraz sa jej vraj začínal páčiť čím ďalej, tým viac.
No, nemôžem povedať, že by sa mi pri jej slovách uľavilo. Skôr naopak – bolo mi ešte horšie, cítila som sa ešte previnenejšie a ešte viac som sa hanbila. Zdalo sa mi, že každému sa v živote darí viac, ako mne, že je každý spokojnejší, že sa menej trápi, že... Akokoľvek som si to želala, neprestala som sa trápiť nad tým, že som si dala večer čokoládu. Hoci som na ňu mala veľkú chuť a napriek tomu, že mi pohladila nielen telo, ale aj dušu. Neprestala som sa trápiť nad tým, že v obtiahnutých koktejlkách, ktoré som si kúpila na otcovu sedemdesiatku, čiže pred piatimi rokmi, vyzerám ako jaternica.
Zahrabala som ich na dno skrine s predsavzatím, že sa do nich skôr, či neskôr musím dostať. Zubami-nechtami sa bránim pomysleniu, že sa pre mňa už ten skutočný, vzrušujúci život skončil a už mi zostáva len nejako dožiť do smrti.
Pred pár týždňami mi moja najstaršia dcéra oznámila, že je tehotná. Najskôr som sa veľmi zaradovala, predstava, že v našom dome bude zase po rokoch bábätko, ma roznežnela a aj dojala. Vzápätí ma ale pichlo pri srdci, že to bábätko nebude moje. Že ja už nikdy nebudem mať žiadne bábätko. A keď som si predstavila, že mi ten človiečik onedlho bude hovoriť babka, tak som sa skoro zrútila. Priznám sa, aj mi slzy vyhŕkli. Dcéra si myslela, že od šťastia...
Predstavila som si samú seba, ako sa s ňou (bola by som radšej, keby to bola vnučka, lebo si myslím, že s dievčatkom si budem viac rozumieť) alebo s ním budem hrať na pieskovisku, v elegantných teplákoch a obtiahnutom tričku a to malé na mňa bude pokrikovať, že babka. A že to isté budem zažívať v zime niekde na svahu, keď budem svoje vnúča učiť lyžovať. Na babku sa rozhodne nebudem cítiť a už teraz si viem predstaviť, aké mi to bude nepríjemné.
Ale – naozaj si to viem predstaviť? Veď som ešte žiadne vnúča nemala! Pamätám si ale inú situáciu. Keď sa mi narodila najmladšia dcéra, Karin, mala som tesne pred štyridsiatkou a bola som nesmierne hrdá, že sa nikto nepozastavoval nad tým, že v mojom veku čakám dieťa. Že som nevyzerala na dieťa staro. Možno sa podobne budem cítiť, keď sa ľudia budú pozastavovať nad tým, že taká mladá a už babka. Kto vie?
A zrazu zo mňa ako keby niečo opadlo. Nemôžem povedať, že sa cítim skutočne dobre, že sa cítim dobre vo svojom veku, ale už nemám hrôzu z toho, že budem babka. A začínam sa tešiť na to, čo všetko svoje vnúča naučím, čo všetko budeme spolu objavovať, čo budeme spolu robiť.
A nejako pri týchto plánoch vidím, do čoho všetkého by som sa ešte chcela pustiť aj ja sama, čo všetko by som ešte chcela zažiť, spraviť, naučiť sa...
