Zlom v mojom živote nastal, keď som sa viac zaujímal o kolegyňu
Zdroj: gettyimages.com
Mať láskyplný vzťah si želá mnoho ľudí. Šťastie a láska sa však nedajú vynútiť, preto je to niekedy skutočne náročné. Pozrite sa, čo sa stalo v živote tohto muža.
Pred 2- 3 rokmi mi došlo, že som stratil vieru v to, že zo svojho manželstva dokážem vytvoriť plnohodnotný vzťah.
Čo mi chýbalo? Na materiálnej rovine nič – mal som syna, zázemie, ale chýbala mi pohoda, spolupráca, smer do budúcna, málo príjemných okamihov, viac tých ťažkých, otravných... veril som, že ak obaja prídeme na to, prečo to tak je, tak to odstránime a všetko bude inak. Postupne som sa ale začal od manželky odpútavať, prestal som s ňou rátať v pracovných projektoch, ale aj vo svojom živote, prestal som ju počúvať, išiel som si svojou cestou. Ale, v tom čase sme počali dcéru... Vždy som chcel mať dve deti.
Napriek všetkému som nechcel opustiť rodinu, neuvažoval som o rozvode. Obaja sme chceli v tom vzťahu zostať. V tehotenstve sme sa ale veľmi hádali.
Niekedy v tom čase som sa začal obzerať po ženách, porovnával som ich so svojou manželkou vždy mi vychádzalo, že moja manželka je lepšia. Tiež som si začal uvedomovať, že aj ja som pre ženy zaujímavý, čo som si dovtedy vôbec neuvedomoval.
Zlom nastal, keď som si viac začal všímať kolegyňu Luciu a uvedomil som si, že ona vôbec neodsudzuje ľudí, ale najskôr sa zamyslí nad tým, čo kto hovorí, že nemá hneď „jasno“, tým ma veľmi zaujala. Aj v rámci spolupráce som začal Luciu viac spoznávať. Ale stále to bolo v rovine skôr kolegiálnej a ľudskej, než partnerskej. A zisťoval som, že máme veľa spoločných názorov, že máme spoločné fungovanie, že obaja všetko hlboko analyzujeme.
Je pravda, že ma Luciina ráznosť a energickosť niekedy až rušila, ale podporil som ju v jej prirodzenosti. Ešte stále som však nerozmýšľal nad tým, že by z toho mohol byť vzťah. Obaja sme v tom čase hľadali v nových vodách.
Lenže – pri Lucii som sa cítil bezpečne, nikdy ma s ničím neposlala do „kelu“, vždy ju zaujímalo, ako veci vidím ja. A – naopak. Mňa vždy zaujímalo, ako veci vidí ona.
Manželka mi vyčítala, že kašlem na deti. Protestoval som, ale vlastne to bola pravda, lebo keď som bol doma, bol som zvädnutý a skutočne som nejako na ne kašľal.
Vlani v lete mi bolo jasné, že môj vzťah s Luciou už presahuje kolegiálny vzťah. A bolo to jasné aj Lucii. Obaja sme vedeli, že s tým musíme niečo spraviť.
Povedal som jej, že keby som nemal rodinu, tak by bola moja potenciálna partnerka. Povedal som to preto, aby bolo jasné, ako to mám a aj preto, aby som do tohto vzťahu nepadol.
Lucia mi poslala sms, že ona to vníma rovnako. Musel som jej dať jasnú odpoveď. A uvedomoval som si, že každá odpoveď bude znamenať zmenu. Totiž - ak aj poviem nie, tak bude ohrozená aj naša spolupráca.
Za dva týždne som si doskladal, že zostanem s rodinou. Uveril som, že keď sa obaja s manželkou budeme chcieť zmeniť, že to nejako pôjde. Ale nemal som pocit, že musím v manželstve zostať za každú cenu...
Keď som to povedal Lucii, tak so mnou nejaký čas nehovorila...
Dúfal som, že napriek tomu budeme s Luciou nejako spolupracovať, nechcel som o ňu prísť úplne. Variant, že zmizne z môjho života, bol pre mňa neprijateľný.
Stále viac som sa zaoberal svojím manželstvom, viac som sa zameral na seba. Zbieral som energiu na rozhodnutie... Párkrát som sa s Luciou aj videl, ale moje stanovisko bolo stále rovnaké.
Vždy, keď som sa s Luciou stretol, vždy som vnímal jej aj keď nevyslovenú otázku, či sa predsa len nerozhodnem inak, ale variant, že odídem od rodiny, stále pre mňa neexistoval. Dokonca mi začalo prekážať, že Lucia o mňa stojí, vyrušovalo ma to, Využil som to ako dôvod na to, aby som sa od nej vzdialil.
Po jednom víkende sa zrazu všetko zmenilo. Videl som manželku, ako sedí na zemi s našimi deťmi a spieva im, a došlo mi, že moja manželka je síce fajn ženská, ale že ja sa v tom vzťahu dusím, že každý ideme iným smerom, a že keď v tom vzťahu zostanem, tak jeden z nás zomrie. Boli to tak zvláštne namiešané pocity.
A potom sa veci zrazu pospájali a bolo mi jasné, že chcem byť s Luciou. A tiež mi bolo jasné, že som sa rozhodol. Rozplakal som sa a mojej manželke bolo rovnako jasné, že som sa rozhodol.
Mal som pocit, že zdolávam veľký kopec. Nevedel som, či ho preleziem, ale bolo mi to jedno.
Nechcel som to len skúšať. Bol som odhodlaný do toho ísť naplno.
Neviem, ako to bude s rozvodom, s bývaním, s peniazmi, či to celé bude fungovať, ale verím, že to nejako preskladáme a podarí sa nám vzťah vybudovať. Sú vo mne strachy, obavy, neistoty, je to oveľa väčší balík, než som čakal, ale vnímam to ako výzvu, na ktorú sa teším, mám jasný pocit, že to nejako „dáme“.
S Luciou sa cítim dôverne a bezpečne, prestavujem vzťah s manželkou a s deťmi. Nie je mi jedno, čo s nimi bude, ale potrebujem sa od nich oddeliť.
Vzťah s Luciou vniesol do môjho života pohyb, aký som vo vzťahu nikdy nepoznal. Som presvedčený, že spolu môžeme vytvoriť veľmi silný tandem.
