Ťažká voľba! Neviem, či chcem byť SLOBODNÁ matka
Zdroj: gettyimages.com
S Martinom sme boli to, čomu sa hovorí študentská láska. Zamilovali sme sa do seba hneď v prvom ročníku na vysokej odvtedy sme boli spolu desať rokov. Hneď na začiatku sme si povedali, že sa zoberieme, až keď budeme „musieť“.
Lenže to „musieť“ akosi neprichádzalo. Skončili sme školu, našli si zamestnanie a dieťatko nikde. Hoci lekári nevideli žiadnu prekážku, asi sme boli jeden z tých párov, ktorí jednoducho spolu dieťa mať nemôžu.
Aj mi napadlo, že ak nemôžeme mať spolu dieťa, tak ako potom budeme môcť spolu žiť? Čo ak nie sme kompatibilní komplexne? Ale hneď som tieto myšlienky zahnala. Po desiatich rokoch snaženia sme sa rozhodli pre umelé oplodnenie. Ale ani to nevyšlo a skúsili sme to trikrát. Obaja sme po dieťati túžili, tak sme sa napokon rozišli s tým, že si každý z nás nájde partnera, s ktorým to pôjde.
Martin si Oľgu našiel pomerne rýchlo a do roka sa im narodila Lujza. A bola aj svadba. Ja som však otca pre svoje dieťa doteraz nenašla. Biologické hodiny začali tikať čoraz hlasnejšie a ja som bola nervóznejšia a nervóznejšia.
Vtedy mi napadlo, že na klinike sú ešte zmrazené Martinove spermie. Určite by sa dali ešte použiť, lebo sme nepožiadali o ich zničenie. Takže vlastne som mohla kedykoľvek naštartovať ďalšie kolo umelého oplodnenia. Mohla. Len som si nebola istá, či na to nepotrebujem aj Martinov súhlas. To moje rozhodnutie oddialilo.
Uvedomila som si ale, že to bola vlastne výhovorka. Aby som rozhodnutie nechala buď na lekároch, právnikoch alebo na Martinovi. Že sa mi nechce čeliť rozhovoru s Martinom o tom, že chcem použiť jeho spermie, že si vlastne nie som istá, či dieťa chcem aj za cenu, že mu naruším jeho pokojný manželský život, aj za cenu, že ma odmietne, že odmietne naše dieťa. Rozhodne som ale nič nechcela robiť za jeho chrbtom, aj keby to právne bolo možné.
Trvalo mi to pár týždňov, kým som si s Martinom dohodla schôdzku. Vyzeral šťastný, ukázal mi fotku Lujzy. Bola fakt rozkošná a mňa až pichlo pri srdci pri pomyslení, že to mohla byť aj moja dcéra. O to viac som si ujasnila, že takú dcéru, alebo rovnako rozkošného chlapčeka, chcem.
Martin s použitím jeho spermií súhlasil. Asi videl, aká som nešťastná a zúfalá. Mal však niekoľko podmienok, ktoré chcel aj právne ošetriť. Že ho neuvediem, ako otca, že nebudem od neho chcieť, aby sa akýmkoľvek, ani finančným, spôsobom podieľal na výchove dieťaťa a že sa s týmto „mojím“ dieťaťom nikdy nestretne. Povedala som mu, že si to rozmyslím a dám mu vedieť.
Vážne neviem, či to reálne zvládnem. Byť slobodnou matkou, byť na všetko sama. Hoci viem, že moji rodičia by mi určite pomohli. Otec už je na dôchodku, mamu to čaká o rok. Viem si predstaviť, ako by sa vnúčaťu potešili. Túto časť by som s najväčšou pravdepodobnosťou zvládla. Horšie však bude žiť s vedomím, že sa môj Martin s takým ľahkým srdcom vzdal nášho dieťaťa, že preňho je len jednou spermiou... A toto neviem, či zvládnem. Budem to mať pred očami do konca života.
Možno predsa len bude lepšie hľadať otca niekde inde...
