Do Tóna som bola zamilovaná už na základnej škole. Bol fešák a išlo mu asi všetko. Od matiky, cez jazyky až po šport. Začali sme spolu chodiť v osmičke a už sme sa od seba neodlúčili. Teda – donedávna.
Tóno bol jednoducho môj život. Nebola som bez neho ani jeden deň, ani jednu noc. Akurát sme spolu nerobili. Ale o to viac som sa vždy tešila domov. Naňho. A neskôr aj na naše dcéry. Tóno bol skvelý manžel, otec aj milenec. Vždy mi so všetkým pomáhal, aj sme si vždy mali čo povedať. Bol pre mňa vlastne aj najlepší kamarát. Až som sa niekedy musela štipnúť, či nežijem nejaký svoj sen.
A potom som dosnívala. Tóno mi jedného dňa povedal, že odchádza. Že sa zamiloval do kolegyne a že má konečne pocit, že môže lietať. Pri mne sa vraj celé tie roky cítil ako zviazaný.
Nemohla som popadnúť dych, srdce sa mi zastavilo, nevedela som, čo mám na to povedať. Neviem, po akom čase som sa zmohla na nejakú reakciu. Prosila som ho, vyhrážala som sa mu, že ak odíde, už nikdy neuvidí deti, že mu spravím škandál v práci... Bola som hysterická, aj ponížená, bez štipky dôstojnosti. Nepomohlo však nič.
Keď sa Tóno odsťahoval, chcela som zomrieť. Pri živote ma udržali len moje dcéry. Postupne sa z tohto šoku spamätávam, no nie som si istá, či sa vôbec niekedy spamätám úplne. Jedno je isté – žiadnemu chlapovi už nikdy nebudem veriť. Nebudem veriť, že existuje láska.
„Rozchody sú pre nás vždy veľmi ťažké,“ vysvetľuje psychiatrička MUDr. Lucia Pacherová. „Najmä vtedy, keď sme sa na svojom partnerovi stali nefunkčne závislé. Keď sa na svojho partnera nezdravo upneme a ostatné veci a vzťahy prestávajú byť dôležité, v prípade jeho odchodu musíme zákonite pocítiť veľký šok. A na jeho spracovanie potrebujeme čas.
Aj keď ide o bolestnú záležitosť, čím skôr sa človek s novou situáciou zmieri, tým si ušetrí veľa bolesti. Je treba rešpektovať partnerovo rozhodnutie a prestať si nárokovať na jeho pozornosť a opätovanie citov.
Skôr nám môže pomôcť začať hľadať, čím som ja prispela k rozpadu nášho vzťahu. Ďaleko bolestnejšie je utápať sa v sebaľútosti a pocite krivdy.“
