ZBLÁZNIM SA, pomoc! Manžel k nám chce nasťahovať svokru
Zdroj: gettyimages.com
Moja svokra má síce 83 rokov, no vôbec nie je bezvládna. Sama sa o seba dokáže celkom dobre postarať, aj si navarí, aj si dokáže okolo seba spraviť poriadok.
,,Nákupy jej, pochopiteľne, robí môj manžel, väčšie upratovanie jej vždy zaplatíme. No teraz sa manžel rozhodol, že ju presťahuje k nám domov. Ja som skoro pri tomto jeho vyhlásení skolabovala!
Argumentuje tým, že jeho mama má len jeho a je jeho povinnosťou sa o ňu postarať. Vraj tak bude mať viac času na ňu aj na mňa, nebude nervózny z toho, či sa mame náhodou niečo nestalo. A je vraj aj unavený z toho, aby sa staral o dve domácnosti. So svokrou sa vraj dohodol, že predá svoj byt a peniaze zostanú nám. Ja som ale zásadne proti.“
Keď sme sa zobrali, bývali sme takmer štyri roky u manželových rodičov. A – muselo byť vždy všetko tak, ako povedala moja svokra. Vždy manželovi hovorila do života a on takmer vždy na ňu dal.
Neviem si predstaviť, že budem musieť zrazu brať vo všetkom ohľady len na svokru, na to, čo chce ona. Ako poznám svojho manžela, bude jej vo všetkom ustupovať v mene nejakej povinnosti a to isté bude vyžadovať odo mňa.
,,S manželom som o tom ešte nehovorila. Neviem totiž, ako mu to mám povedať, aby som ho neranila a aby som nevyzerala ako necitlivý sebec. Navyše, aby som dosiahla svoj cieľ – aby sa jeho mama k nám nenasťahovala. A ešte to povedať tak, aby to vyzeralo, že je to jeho nápad... So svokrou o tom ani hovoriť nemienim. Čo jej mám povedať? Že nechcem, aby bývala u nás? To sa mi zdá fakt hnusné!“
Myslím si, že by som to mohla skúsiť vymyslieť tak, aby bol presvedčený, že jeho mame je lepšie samej. Keby mu svokra sama povedala, že tiež potrebuje svoj pokoj, svoje pohodlie, ako my dvaja. Že je zvyknutá na svoju domácnosť, svoje veci v nej, na to, ako jej domácnosť funguje.
Ale – nezdá sa mi to reálne. Ona totiž vie, že u nás by sa vlastne nemusela prispôsobiť našim zvyklostiam. Napriek tomu, že je na ne zvyknutý aj môj manžel, vďačne by sa prispôsobil zvyklostiam svojej mamy.
Obávam sa, že by sme si od sťažovania a nárokov mojej svokry nemali šancu ani na chvíľu oddýchnuť, že stratíme akékoľvek súkromie. Ani môj manžel by nemal čas na svoje koníčky, nemohol by chodiť na futbal, ani na hokej, ani si zahrať tenis, lebo jeho mama by trvala na tom, aby bol len doma. A ak by aj išiel, ja by som celý čas počúvala, aké to od neho je sebecké, že sa zabáva a ona je sama doma. Mňa totiž za adekvátnu spoločnosť určite nepovažuje. Viem o tom svoje... A - s najväčšou pravdepodobnosťou by sme prišli aj o akýkoľvek intímny život. Na jeho prejavy sú totiž najmä matky synov precitlivené.
Myslím si, že môj manžel to takto čierne nevidí. Určite je presvedčený, že to preháňam, lebo jeho mamu neznášam, lebo s ňou nedokážem vyjsť. Je presvedčený, že on svoju mamu zvládne a bude s tým spokojný. Ale ja viem, že bude nervózny, lebo hoci si to neprizná ani sám pred sebou, aj on chce mať vo svojej domácnosti svoje pohodlie.
Napadá mi len skutočne krajné riešenie. Postaviť manžela pred výber – buď ja a náš spoločný život, alebo jeho mama. Ak si vyberie život s ňou, tak mu nebudem brániť, aby sa k nej nasťahoval.
