Nechcem odmietnuť svoje dieťa, bojím sa totiž, že si bude myslieť, že ho neľúbim. Takýto strach má nemálo rodičov. To je však chyba!
„Áno, je to skutočne tak,“ súhlasí psychologička Anita Michajluková. „V rôznych kritických chvíľach je dôležité oddeliť dieťa ako bytosť a jeho aktuálny prejav. Ak sa nám toto podarí, umožní nám to dať NIE prejavom a správaniu sa dieťaťa, ale dať ÁNO tomu, že je to naše dieťa a máme ho radi. Dokonca bez toho, aby sme mu to museli hovoriť.
Takže pokojne môžete svojmu synovi, ktorý práve nepríčetne vrieska, povedať, že takéhoto chlapčeka rozhodne nechcete, ale super chalana, s ktorým sa dá dohodnúť, áno. Je veľmi dôležité, aby z vašej reakcie jednoznačne vyplývalo, čo môže urobiť, aby ste s ním chceli byť, objali ho a išli s ním trebárs na ihrisko. Povedzte mu, že sa s ním určite radi pôjdete hrať, ale až potom, keď sa prestane zlostiť. A ak sa chce zlostiť aj naďalej, pokojne môže, ale vo vedľajšej izbe za zatvorenými dverami, aby ste ho nepočuli. A že sa pokojne môže vrátiť, keď toho zlostníka nechá v izbe," hovorí.
Nebojte sa postaviť hranicu správaniu, ktoré vám nevyhovuje! Dieťaťu tým podľa pschologičky neubližujete a nepôsobíte mu žiadnu psychickú ujmu. Naopak, formujete z neho spolupracujúcu bytosť, ktorá bude vedieť vychádzať s druhými a ostatní s ňou budú radi.
"Dieťa nemá dôvod na základe takejto vašej reakcie prepadať zúfalstvu či beznádeji, že ho nemáte radi, lebo je jasné, čo je potrebné zmeniť,“ dodáva odborníčka.
