Naložila rodičom: Naozaj vychovávame egomaniakov?

Naložila rodičom: Naozaj vychovávame08.10.2019 |

Hovorí sa, že dnešné deti nemajú mieru a rastie nám generácia egomaniakov. Súhlasíte s tým, že sme až príliš „povolili“ a súčasná doba je extrémna?

Bolo to pred 30 či 40-timi rokmi, keď boli deťmi dnešní rodičia, iné? Jedno je isté. Určite nežili vo virtuálnom svete tak ako ich potomkovia. Dôvod však bol jednoduchý, nemali tú možnosť. Predchádzajúca generácia ich tiež vnímala ako drzých, nevychovaných a obávala sa, aký bude svet, keď dospejú. A ten tak akosi stále funguje. A o nejakých 20 – 30 rokov pravdepodobne budú dnešné deti spomínať pred svojimi deťmi, ktoré už budú žiť úplne inými témami aj technológiami, aké mali pekné detstvo. Ktovie.

Na tejto kritike výchovy dnešných detí, ktorá už nejaký ten čas koluje po Facebooku (netvrdíme, že sme objavili Ameriku, keď ju zverejňujeme), však niečo naozaj bude. Nie je na škodu občas sa zamyslieť nad tým, akým spôsobom deti vnímame. Sem-tam by sme sa mali sami seba spýtať, či to predsa len nepreháňame a nesnažíme sa potomkom až príliš zametať cestu životom. Skúsenosti hovoria, že práve to je chyba, ktorou deťom veľmi ubližujeme. Netreba zabúdať na to, že rodičia sú tu na to, aby ich vychovávali, nie im slúžili.

Detstvo som prežila v 80-tych rokoch minulého storočia.

Prežili sme detstvo bez rodičovských animácií

Otec chodil do práce, mama tiež, keď bola doma, varila, prala alebo upratovala. Riešila domácnosť. Nikdy sa s nami nehrala a mne by ani nikdy nenapadlo zavolať ju, nech sa so mnou ide hrať. Mali sme so sestrou svoje hračky, nie veľa, zato nekonečný svet fantázie.

Rodičov nezaujímalo, či sa nudíme

V lete sme boli celé dni vonku, skákali, hrali gumu, behali sme okolo. Ale vedeli sme, kedy je čas obeda, večere, vedeli sme, kedy je čas ísť domov, do postele, vedeli to všetky deti.
Neplakali sme, nevrieskali, že sa nudíme. Nuda nebol problém mojich rodičov, ale moja. Oni tu neboli od toho, aby ma zabávali. Nemali žiadne výčitky svedomia, že by sa mi málo venovali.
Dôležité bolo, aby sme boli čisté, upravené, slušné. Vedeli sme sa, kedy máme byť ticho, jedli sme všetko, nikto sa nás nepýtal: „Máš chuť na...?“ Nikdy.

Moji rodičia vedeli, že život nie je len o zábave. A tak sme mali aj svoje povinnosti. Dodnes si pamätám na sobotu ráno, odmalička som musela pomáhať s upratovaním.

Vedeli sme, čo sa patrí

Keď k nám prišla návšteva, vedeli sme, že pri stole, kde sú dospelí, nemáme čo robiť. Pohľadom nás odprevadili do detskej izby a hotovo.

Keď mama ponúkla hosťom koláče, stačilo mi pozrieť sa na mamu, aby som vedela, že to pripravovala pre nich, že si mám dať pohov. A rovnako to platilo, keď sme šli na návštevu my. Vedela som, čo sa patrí, „že som sa neprišla na návštevu najesť.“ Že to nie je slušné, vyjedať ich. Mama bola autorita, v žiadnom prípade nie kamarátka

Moja mama sa mi nesnažila byť kamarátkou. Bola to autorita. A zdôrazňovalo sa, aby sme sa ani náhodou nepomýlili, že sa s ňou môžeme rozprávať ako s rovesníkmi, bez rešpektu.

Vyplaziť jazyk alebo sprosto nadávať, stačil už len mamin pohľad... Ak si neposlúchol, dali ti po zadku. Bez vysvetľovania, bez dohovárania. Bol si drzý, facka. Nenapadlo ťa urobiť to ešte raz.

Neskôr, keď sa detstvo preklopilo do puberty, bola pre mňa mama oporným bodom, základňou, psychológom, poradcom, kritikom. Všetko, čo som potrebovala. Nič som pred ňou nemohla utajiť, odhalila každú moju emóciu.

Pravidlá a režim

Mala som presne určené pravidlá, dokedy môžem byť vonku. S kým môžem byť vonku. V živote by mi ani len nenapadlo prísť domov opitá.

Veľa pravidiel som vtedy neznášala. A viem, že moji rovesníci boli na tom rovnako. Dnešná generácia rodičov už chce byť iná, lebo takáto výchova sa začala považovať za príliš surovú. Tak chceme byť zrazu s deťmi veľkí kamaráti. Bezhranične tolerantní.

Čo sa s nami stalo?

 

Namiesto rozumnej zmeny, pozvoľného upúšťania od rigidnej výchovy, sme prešli z jedného extrému do druhého. Chceme to robiť inak, aj keď častokrát nevieme, ako na to.

Namiesto jasných hraníc, krátkeho a stručného „nie,“ vedieme filozofické rozpravy s dvojročnými deťmi, ktorí vedia počuť len „áno,“ inak sú nespokojní.

Deti sústavne zabávame, animujeme, nevedia sa hrať samy, len ťa ťahajú za rukáv a vyžadujú si pozornosť a ak im ju nedáš, potom vrieskajú a celá rodina sa okolo nich zhrčí, aby ich upokojila.
Stredobod vesmíru

Deti sú v centre pozornosti, sedia za vrchstolom, ba čo viac, vyberajú si miesto, kde budú sedieť a my im vyhovieme, ako inak.

Nielenže počúvajú rozhovory dospelých, vonkoncom nie sú tichými svedkami, ale hlavnými účastníkmi: skáču do reči, preberajú slovo. A to aj vtedy, keď s nami nie sú, dokážu sa stať hlavnou témou rozhovorov.

Vždy o nich len v superlatívoch, môj malý je úžasný, robí toto, a moja malá je lepšia v tomto... Deti sa stali zmyslom života svojich rodičov, ich životnými projektami. Chválime sa deťmi, tým, čo dosiahli, pripisujeme si svoje zásluhy...

Ale byť pozorný k iným ľuďom, nebyť sebec, rozvíjať empatiu, súcitiť s niekým, mať o niekoho starosť, byť nápomocný... to sa niekde stratilo.
Ak im nedajbože chce niekto zle, dokážeme rozpútať peklo.

Rodičia sa hádajú s učiteľmi, vyhrážajú sa im, že ich nechajú vyhodiť, nadávajú pred deťmi na učiteľov, preto deti neváhajú učiteľom papuľovať, keď sa ocitnú v triede, sú v tom, že to je ich svätosväté právo. Až raz zmizne akákoľvek autorita.

Všetci majú na základných školách zázračne dobré známky. Samozrejme. Nebudete sa predsa hádať s nabrúseným rodičom, že šikanujete jeho nadpriemerne inteligentné decko, lebo ste si dovolili dať mu dvojku. Aj keď nevie ani písmená abecedy.

Už mi je zle zo „šťastných“ detí

Keď sa rozprávam s čerstvými rodičmi, všetci dookola opakujú len jediné, že chcú, aby ich deti boli šťastné.... pre našich rodičov bolo oveľa dôležitejšie, aby sme my robili šťastných inými. Lebo v tom videli, nepriamo, naše vlastné šťastie.

Ale keď sa pozriete okolo seba, vidíte šťastné deti? Nie, len deti, stále s niečím nespokojné, večne túžiace po pozornosti. A pritom nestrpia autority, zákazy, rady, obmedzenia, čakajú, že im všetko padne z neba priamo do huby.

Nie sme tu na to, aby sme ich čakali v aute pred nočnými klubmi a vozili ich domov z diskotéky, aby sme im držali misku, aby mohli vracať, keď prídu domov opití. Aby sme im tolerovali nemožné veci.

Deti sú tu, aby sme ich vychovávali a nechali ich žiť, aby sme ich pripravili do života, nie aby sme im slúžili, zanedbávali samých seba a rástli namiesto nich. Ak budeme pokračovať v tomto extréme, dopadne to zle. Pre nás, pre nich, aj pre tú ďalšiu generáciu, čo príde po nich.

Súhlasíte s názorom, že vychovávame egomaniakov?

ÁNO 1014
NIE 21

Počet hlasov: 1035

Prečítajte si tiež:

Prvorodení sú najmúdrejší: Toto je dôvod

10 znamení, že vaše dieťa má vysoké IQ

 

Fotogaléria


Foto: gettyimages.com
Autor: © Zoznam/az
Zdroj: Facebook

Ďalšie články

Diskusia