S Andrejom sme spolu už štyri roky a máme takmer trojročnú Táničku. Vždy som vedela, že sa mu páčia aj iné dievčatá a ženy, dokonca ani nikdy nemal problém predo mnou s nimi flirtovať. Nejako som brala, že to jednoducho patrí k nemu a pokiaľ to neprekročilo túto hranicu, tak som sa tým nejako špeciálne nezaoberala.
Asi pred dvomi mesiacmi som však omylom začula, ako do telefónu niekomu hovorí, ako veľmi mu chýba a že sa už teší na ďalšie stretnutie. Nechcela som mu hneď robiť scénu, pravdupovediac som ani nechcela vedieť, kto to je a čo všetko je za tým.
Po pár dňoch mi to ale nedalo a keď sa sprchoval, tak som mu prehľadala mobil. Našla som množstvo správ, ktoré jasne dokazovali, že ma Andrej podvádza. A – vyzeralo to, že nejde iba o flirt...
Nesmierne ma to zranilo, zostala som ako obarená. Po chvíli som si už ale nebola istá, či som spravila dobre, že som sa o jeho nevere presvedčila. Chvíľu som bola presvedčená, že ´sladká nevedomosť´ by bola lepšia. Teraz totiž musím situáciu riešiť. Alebo nemusím? Môžem sa totiž ešte tváriť, že o ničom neviem, že sa vlastne nič nestalo. Naozaj môžem?
Neviem si predstaviť svoj život bez Andreja, neviem si predstaviť, že by som Táničku pripravila o otca. Bojím sa, že keby som Andreja konfrontovala, tak by sa mi mohlo stať, že by všetko priznal a rozhodol by sa pre tú druhú ženu. Že by mi povedal, ako veľmi ju miluje a že nemôže bez nej žiť. To by som asi neprežila!
A možno by zatĺkal, prípadne ma presviedčal, že o nič nejde, že to bola len dočasná zábava a že mňa ani Táničku neplánoval zraniť a už vôbec nie opustiť. Ako by som mu ale mohla veriť? Ak by som aj uverila, lebo by som chcela, ako by som dokázala žiť s vedomím, že sa to hocikedy môže zopakovať? Alebo sa mám zmieriť s tým, že Andrej je jednoducho taký, zmieriť sa s tým, že nikdy nebudem jediná žena v jeho živote? Zmieriť sa s tým a počkať, že sa rokmi zmení, že už ho nevera nebude baviť, upokojí sa a zostane len so mnou?
Stále hľadám dôvody, prečo Andrejovi nepovedať, že o všetkom viem, že je to pre mňa neprijateľné a že v pozícii ´tej druhej´ naozaj nemienim byť. Rozmýšľam, čo také ma k nemu púta, že radšej budem podvádzaná manželka, že radšej zahodím svoju sebaúctu, že sa radšej ponížim. Možno je to strach, že ma už nikto nebude chcieť, že zostanem sama. A že za to, že sa nám rozpadla rodina, bude Tánička viniť mňa.
Viem, že sú rozhodnutia zlé a horšie. A viem, že jedno takéto budem musieť urobiť. Ale ešte chvíľu počkám...
