Hoci väčšina dnešných detí žije v dostatku a má úplne iné podmienky na svoj rozvoj, než predchádzajúce generácie, čoraz viac detí trpí psychickými problémami a potrebuje odbornú pomoc.
Kde hľadať dôvody? O tom sme sa rozprávali s detskou psychiatričkou MUDr. Luciou Vaškovou.
„Na deti kladú veľké nároky ako rodičia, tak školy a tiež sociálne siete. Deti veľa času trávia na sieťach, kde sa prezentuje svet tých úspešných a výnimočných. Ale reálny svet a možnosti sú inde. A táto disproporcia očakávania, tlaku na výkon a možností vedie k tomu, že deti sú v niečom trochu krehkejšie.
V čom je dnešná výchova odlišná od minulosti?
„Dnešná doba je definovaná kultom šťastného dieťaťa. Snažíme sa deťom dopriať len to pekné a príjemné. To je na jednej strane fajn, ale tým ich neučíme, že život je plný prekážok, ktoré sa potrebujú naučiť zdolať. Deti sa tak diskomfortu v niektorých situáciách vyhýbajú, keď im niečo nejde, majú tendenciu to už neskúsiť znova, aby to prepísal nejaký úspech.“
Dnešné deti majú ale tiež prístup k informáciám, aké sme my, ich mamy, rozhodne nemali. Môže aj to byť problém?
„Áno, deti sú dnes zahltené rôznymi informáciami. Ale dospelí ich neučia pracovať s vlastnými emóciami. Nazývame to umením sebareflexie. To, že ja som schopná vnímať, čo sa vo mne odohráva, pomenovať to a vedieť, čo s tým robiť – to naše deti nevedia. Na tomto je potrebné celoživotne pracovať. A z pohľadu rodičov je dôležité učiť deti slová ako: toto je strach, toto smútok a je to v poriadku, že toto všetko cítime.“
Ako teda deti vnímajú svet a život okolo seba?
„Deti vidia, že svet je náročný. A nemajú nástroje, ako sa s tým vysporiadať. Skôr unikajú do virtuálneho sveta. Najlepšie to bolo vidieť po pandémii, ktorej následky na duševnom zdraví sa prejavujú stále. Bolo vidieť, ako deti nefungovali po tom, čo boli dva roky viac-menej uzavreté školy, nemohlo sa chodiť na krúžky, rozvíjať sa a stretávať. Veľa detí a dospievajúcich sa už znova nenaštartovalo, emočne a psychicky to nezvládlo.“
Ako teda z toho von?
„Rodičia by mali svoje deti predovšetkým vidieť. Aké sú, aké majú silné a slabé stránky a nesnažiť sa na ne vyvíjať tlak, aby boli rovnakí ako ich rovesníci, aby boli najlepší vo všetkom. Nechrániť ich pred nepríjemnými stránkami života, skôr im ukázať, ako sa s nimi vysporiadať. Dovoliť im, aby sa naučili prekonávať prekážky, aby zažili aj smútok a ľútosť, nielen radosť. V neposlednom rade je dôležité, aby brali vážne emócie svoje detí, ale aj svoje vlastné a učili sa im rozumieť.“
