Keď mi zomrel manžel, Milan mal desať rokov. Bolo to zúfalé obdobie, keď som si nevedela s ničím poradiť, musela som sa naučiť žiť nanovo, byť v domácnosti ženou aj mužom zároveň, byť mamou aj otcom pre svojho syna.
A pre Milana som bola pripravená urobiť naozaj všetko, aby to, že nemá otca, pociťoval čo najmenej.
Obetovala som mu celý svoj život. Nemala som prakticky ani kamarátky, o mužoch ani nehovoriac. Bola som hrdá na to, že som z neho vychovala šikovného mladého muža, ktorý sa vedel oháňať aj v kuchyni, vedel si okolo seba spraviť poriadok, bol aj nesmierne zručný. Jednoducho – zrazu v mojom živote zaujal miesto po svojom otcovi. Bolo nám spolu veľmi dobre.
Lenže potom si priviedol domov Soňu. Vôbec sa mi nepáčilo, že sa o svojho Milana musím deliť. Navyše som mala pocit, že ho Soňa len využíva. Aj som mu to povedala. Milan sa ma snažil presvedčiť o opaku, ale ja som vedela svoje...
Soňa čoskoro otehotnela a obaja sa presťahovali do väčšieho bytu a ja som zostala sama. Milan ma navštevoval len málo, vlastne iba vtedy, keď som od neho niečo potrebovala. A keď sa im narodil syn, vlastne som ho ani nevidela. Na svojho vnuka som bola vlastne naštvaná. Definitívne ma totiž obral o môjho syna.
Bola som taká zúfalá, že som skončila na antidepresívach a potom aj na psychiatrii. Trvalo mi naozaj dva roky, kým som pochopila, že som vlastne bola nahnevaná viac na seba, než na Milana. Pripustila som si, že mi je ľúto všetkých tých rokov, ktoré som mu „obetovala“ a nežila svoj vlastný život. A vlastne som od Milana chcela, aby mi tie roky nejako vrátil. Napríklad tak, že nebude svoj vlastný život žiť on. Ale – pochopila som, že keby to aj spravil, mne tie roky jednoducho vrátiť nemôže.
A pochopila som aj niečo iné, podstatnejšie. Že tú obetu som si vybrala sama. Kvôli sebe, kvôli vlastnému pocitu naplnenia. A že za toto svoje rozhodnutie nemôžem robiť zodpovedného svojho syna. Pochopila som aj to, že naozaj nemôžem žiť Milanov život, že musím žiť ten svoj. Aj keď ešte celkom neviem ako.
Ako prvé sa musím od Milana odpútať. Prestať žiarliť na Soňu aj svojho vnuka. Chystám sa k nim na návštevu a možno si toho drobca napokon aj obľúbim. A možno mi zaplní to prázdne miesto po Milanovi. Len si musím dať pozor, aby som sa k nemu nepripútala tak, ako k svojmu synovi.
