Mám tridsaťpäť a som bláznivo zamilovaná! Všetko by zrejme bolo v najlepšom poriadku, keby Michal nemal o desať rokov menej.
Zoznámili sme sa na párty, ktorú organizovala moja kamarátka. Michal zo mňa celý večer nespustil oči a na druhý deň ma pozval na kávu. Ani neviem, prečo som súhlasila. Zrazu som sa pristihla pri tom, že mi je s ním dobre. Zaujímal sa o moju robotu, o mňa.
Už po prvej vete sme obaja mali pocit, že sa poznáme celý život, obaja sme cítili tú nevšednú blízkosť, akú len môžu k sebe cítiť muž a žena, navyše to medzi nami aj poriadne zaiskrilo. Zrazu, takmer v jednej minúte, možno len sekunde, som precítila svoju ženskosť. Každé Michalove milé slovo, každý náznak záujmu, každý jemný dotyk jeho ruky boli pre mňa ako sen.
Spočiatku to vyzeralo ako nevinný flirt, postupne sa to začínalo podobať na vzťah. A potom bolo ďalšie rande a o pár dní ďalšie.
Lásku nikto neukryje, neukryla som ju ani ja. Ani som ju nechcela ukrývať. Skôr naopak. Chcela som ju vykričať celému svetu! Že som nekonečne šťastná, že som zaľúbená. Vedela som, že som stretla svojho osudového muža, s ktorým chcem prežiť zvyšok svojho života.
Mne ani jemu náš vekový rozdiel neprekáža, ale moja mama aj kamarátky vyhlásili, že som sa zbláznila, že na tento vzťah môžem jedine doplatiť
Tvrdia, že sa ma Michal snaží využiť, obalamutiť, aby som sa naňho náhodou nevykašľala. Že ma totiž evidnetne potrebuje viac, ako ja jeho. Že je medzi nami generačný rozdiel, kým on je vlastne ešte decko, ja som už zrelá žena. A zopakovali mi, že som sa zbláznila, začať si s takým mladým mužom. Fakt ma veľmi povzbudili...
Ale boli také boli presvedčivé, že som sa na náš vekový rozdiel začala pozerať z inej strany. Videla som seba o desať rokov ako ženu, ktorú už aj niečo bolí, ktorá sa ráno budí pokrčenejšia a pokrčenejšia, s čoraz ochabnutejšou pokožkou, s ovisnutejšími prsiami a s vráskami. Ja budem prakticky na prahu staroby a on muž v najlepších rokoch.
Potom som sa ale otriasla.Veď toto predsa nie som ja! Nikdy som taká nebola, tak prečo by som zrazu mala byť iná o desať rokov? Nikdy som nebola domased a odľud. Akurát tých vrások bude určite viac. No a čo?! Ale škriatok pochybností vo mne už hlodal.
Keď som sa jedno ráno zobudila vedľa Michala, cítila som toľko lásky, že mi zrazu bolo celkom jedno, čo bude o desať rokov. Kto z nás napokon vie, čo bude o desať rokov? Kto kedy komu zaručil, že keď si vyberie partnera primeraného veku a vzdelania, tak s ním bude šťastný minimálne päťdesiat rokov? Že si chlap nenájde inú, hoci má doma mladšiu ženu?
Jemne som pohladkala Michala po ruke. Tak, aby sa nezobudil. No potrebovala som ho cítiť. Možno preto, aby som sa presvedčila, že ten dotyk ma stále vzrušuje, prebúdza vo mne ženu, na ktorú som už skoro zabudla. A ak by to malo trvať už len jeden deň, tak vďaka aj zaň. A ak by to malo trvať ešte desať rokov, tak čo viac si môžem priať? A že to bude bolieť, keby ma opustil? To bolí vždy. V akomkoľvek veku, v akejkoľvek situácii. Podľa mňa je horšie, keď už nemá čo bolieť...
Nebudem nikomu nasilu nič vysvetľovať, nebudem sa obhajovať, ani sa vyviňovať. Veď naozaj nemám z čoho. Toto je môj život a ja ho chcem žiť s Michalom.
