Lýdia má 54 rokov, posledné roky pracuje ako manažérka. Pri prvom manželovi doplatila na svoj vek a ilúzie, ktoré i o ňom vytvorila a na ilúzie doplatila aj v druhom manželstve.
„Keď mi Tóno povedal, že si potrebuje od nášho manželstva oddýchnuť, zdalo sa mi to síce čudné, ale nejako mi to dávalo zmysel. Tvrdil, že je citovo vyprahnutý, že potrebuje odstup. Aj ja som cítila, že to v poslednom čase nie je on a bola som z toho nervózna. Ale keď sa odsťahoval k mame, tak mi bolo, akoby mi odtrhlo ruku, alebo nohu... akoby si so sebou okrem pár košieľ a ponožiek zobral aj kus mňa. Tridsať rokov som žila v manželstve, ktoré som považovala za ideálne. Donedávna sme boli na všetko dvaja, všetko sme robili spolu, roky sme spolu aj pracovali, všetok voľný čas sme trávili spolu.
Teraz, keď sme konečne dokončili dom a mohli si užívať, ísť napríklad konečne na dovolenku, tak sa odsťahoval.“
„Vedela som, že sa Tóno neodsťahoval k svojej mame, ale k frajerke,“ hovorí Lydina dcéra Eva. „Hoci nie je môj otec, vychovával ma odmalička a vždy sme spolu mali vynikajúci vzťah. On bol ten, za kým som chodila, keď mi nejaký chalan zlomil srdce, on bo ten, kto pred mamou žehlil moje prúsery. A keď som vyrástla, naše úlohy sa vymenili. Chodil za mnou, keď ho naštvala mama, prišiel sa poradiť, keď cítil, ako ho manželstvo čoraz viac škrtí. Mama nechcela nikam chodiť. Ani do kina, ani do divadla, nedajbože na dovolenku! Najradšej sedela doma, upratovala a šetrila. Nehovorím, že nebolo na čo, veď dom zožral svoje, ale myslím si, že mnohé by počkalo. Veď do domu netieklo, aj spať mali na čom, aj kúrenie fungovalo. Možno mala brať vážne, keď Tóno hovoril, že namiesto stavania drevárne mohli ísť na dovolenku. Za tridsať rokov si ju dopriali len raz. Aj to na úplnom začiatku, keď sme boli so sestrou ešte malé.“
„A potom som ho stretla v susednom mestečku. Ešte ráno sme si telefonovali a Tóno hovoril, že sa možno vráti. Možno už o týždeň. A popoludní som ho videla pred obchodom, ako sa šťastne drží za ruky s Dášou, našou rodinnou kamoškou. Skoro som zomrela! Zastavilo sa mi srdce a keby som práve prechádzala cez cestu, tak by ma určite zrazilo auto,“ snaží sa opísať svoj šok Lýdia. „Kým som bola schopná akejkoľvek reakcie, tak mi zmizli z dohľadu.“
„Mama urobila strašný škandál. Najskôr Tónovi vynadala do klamárov a hajzlov, vynútila si stretnutie, kde mu normálne jednu strelila. A rozbila mu aj okno na aute. Tóno bol zaskočený, nevedel, čo má povedať, čo má urobiť. Nakoniec – čo už mal hovoriť?“ Z Evinho hlasu bolo stále cítiť smútok.
„Je pravda, že som bola hysterická. Najhoršie ale bolo, že sa ani nebránil. Akoby mu odľahlo, že som ich prichytila a že mi to nemusí povedať sám. Že nebýva u mamy, ale že má už dávno inú. Strašne to bolelo! Vôbec som tomu nerozumela, nechápala som, prečo práve Dáša. Už som nezúrila, bola som len zúfalá. Prečo? Prečo?! Tóno na mňa vychrstol, že som bola na ňom príliš zavesená, že som bez neho nespravila ani krok, že som nemala žiadne záujmy a že aj jeho som držala len doma. Vraj som ho nikdy nepočúvala a všetko muselo byť iba tak, ako som to chcela ja. Ale to vôbec nie je pravda! Veď aj on chcel dokončiť náš dom, aj on tvrdil, že sa doma cíti najlepšie...“
„Mama sa vo svojom zúfalstve vôbec nechcela reálne pozrieť na to, aký vlastne je muž, bez ktorého nechce žiť, ktorý je pre ňu dokonca viac, než jej život,“ pridáva svoj uhol pohľadu druhá Lydina dcéra Katka. „Ja som si o Tónovi, na rozdiel od mojej sestry, vždy myslela, že je zbabelec. Nikdy nikomu nič nevedel povedať na rovinu a mame už vonkoncom nie. Ani to, čo sa mu na manželstve nepáči, čo sa mu nepáči na mame, na tom, ako funguje. Jednoducho nespravil nič pre to, aby sa ich vzťah zlepšil, aby v ňom bol aj on spokojný. A že bol stále nespokojnejší a nespokojnejší, bolo jasné. Aspoň teda mne. Mame evidentne nie. Tóno zvolil zdanlivo jednoduchšiu cestu, zo vzťahu zbabelo ušiel. Radšej sa chodil sťažovať Eve, kde vždy našiel podporu. Dobre vedel, že u mňa by nepochodil.
Určite sa nezamiloval zo dňa na deň, to znamená, že nejaký čas si budoval paralelný vzťah a mame dlho klamal do očí. Čudujem sa mame, že naozaj stojí o takéhoto muža. Určite si zaslúži niekoho „chlapskejšieho“. Zodpovednejšieho, čestnejšieho, kto sa nebude báť otvorene povedať svoj názor, komu bude na nej záležať natoľko, aby chcel problémy riešiť a nie ich len zahodiť.“
„A – nesmierne ma sklamala aj dcéra Evka. Postavila sa na Tónovu stranu. Normálne mi do očí povedala, že sa nečuduje, že ma Tóno opustil, lebo som ho dusila. Ja?! Veď som ho milovala najviac na svete. Viac, než svoj život a možno aj viac, než svoje deti. Ešteže druhá dcéra, Katka, zostala na mojej strane! Hoci aj tá ma štve. Vraj – konečne vidíš, aký Tóno naozaj je. A aby som bola vlastne rada, že odišiel. Zbabelec bezcharakterný. Tak sa o ňom vyjadrila. Ale ja viem, že taký nie je. Len sa nechal opantať tou sukou Dášou. Veľmi ho chcem späť! Neviem bez neho žiť! Nechcem bez neho žiť. Veď – načo aj?!“
„Mama síce tvrdí, že sa jej život Tónovým odchodom skončil, ja si ale myslím, že sa možno konečne po mnohých rokoch môže začať,“ optimisticky tvrdí Katka. „Mám totiž pocit, že mama pri Tónovi svoj život úplne prestala žiť a žila len život svojho manžela. Odjakživa ho ľúbila tak, že túžila byť s ním jedno telo, jedna duša a postupne sa stala len jeho telom a dušou... Tak veľmi sa snažila robiť len to, čo si myslela, že od nej chce, že úplne zabudla na svoje potreby. Navyše sa nespýtala, či Tóno od nej náhodou nechce niečo úplne iné.“
„Mám o mamu strach“, Eva má v očiach slzy. „Chodí ako bez duše. A – začala piť. Nikdy veľa nezniesla, dala si síce príležitostne pohárik bieleho, ale opitú som ju nikdy nevidela. Až donedávna. Párkrát sa mi v telefóne zdalo, že nie je celkom triezva a aj keď som ju minule prišla navštíviť, tak mala vypité. Bľabotala čosi o tom, že mám vypadnúť, že ju mám nechať samu. Aj jej suseda Milka prezradila, že mamu našla párkrát opitú. A že ju tiež od seba vyháňala.“
„Chodím po prázdnom dome a ani nemám čo upratovať,“ sťažuje sa pani Lýdia. „Najskôr som chcela celý svoj smútok, celé svoje zúfalstvo a beznádej každému vykričať. Dcéram, kamarátkam, Tónovi. Ale už nemám silu. Akurát plakať ešte vládzem. Akoby mi nikto nerozumel. Každý hovorí vlastne to isté – neidealizuj si to manželstvo! Nemohlo byť predsa také super, keď si tvoj muž našiel inú. Hovoria tiež – neidealizuj si Tóna. Možno ani nebol taký chlap do nepohody, ako si si o ňom myslela. Možno nie, ale ja bez neho jednoducho nechcem žiť! Nedokážem to! To nikto nechápe!“
„Mamu raz našla suseda Milka v bezvedomí,“ končí príbeh svojej mamy Katka. „Pojedla nejaké lieky a zapila ich možno litrom vína. Milka, našťastie, prišla zavčasu. Neviem, či mama naozaj chcela zomrieť, alebo to malo byť len vydieranie, aby sa Tóno vrátil. Aby ho hrýzlo svedomie, aby neuniesol pocit viny. Lenže – my sme to Tónovi nepovedali. A keďže za mamou do nemocnice neprišiel, ani jej nezavolal, viac už za ním neplakala. Ale – šťastná stále nie je. To je jasné. Ani už toľko nepije, ani nás už od seba neodháňa. No, nežije, len prežíva.“
