Keď mi pred pätnástimi rokmi našli v prsníku zhubný nádor, zrútila som sa. Bol však malý a keď mi ho vybrali aj s časťou prsníka, upokojila som sa. Prežila som chemoterapiu, aj strach z každej kontroly.
Potom bol takmer desať rokov pokoj. Až mi pri jednej kontrole na onkológii oznámili, že sa rovnaký nádor objavil aj v druhom prsníku. Nebola som zrútená, akurát zúfalá. Prečo zase? Ale – pozbierala som sa a celú tortúru som absolvovala ešte raz.
Pred tromi mesiacmi sa objavil nádor znovu. V tom istom prsníku ako predtým. Vtedy som si povedala, že už žiadna chemoterapia, žiadne ďalšie liečenie, že to už jednoducho nedám.
To som netušila, že nič z toho, čoho som sa desila, neprichádza do úvahy. Prsník už bol načatý, ďalší zásah doň vlastne už nebol možný. Jedinou alternatívou bolo celý ho odoperovať. Teda odrezať. Na jednej strane som si vydýchla. Nebude žiadna chemoterapia, žiadne ďalšie trápenie. A už žiadny nádor. Deti už mám celkom veľké, ďalšie neplánujem, manžel ma ubezpečil, že sme na to predsa dvaja, tak to dáme.
Dva mesiace som to celkom dávala. Jazva sa pekne hojila, keďže bola zima, pod hrubým svetrom a bundou nikto nevidel, že mi prsník chýba. A plán na krajšie dni bol jasný – existuje predsa výplň, ktorá sa dá do plaviek či pod tielko, takže ani vtedy nikto nič neuvidí. Implantát mi totiž môj lekár neodporúčal.
Pred pár dňami som si uvedomila, že od operácie sa ma môj manžel vlastne nedotkol. Jasné – najskôr bola dlhá rekonvalescencia, potom som na sex vlastne ani nemala chuť. Manžel ma síce povzbudzoval, tvrdil, že všetko bude dobré, že sa vôbec nič nezmenilo, ale ja som chcela, aby ma normálne pohladkal, objal, pritúlil si ma. Aj som mu to povedala, ale len sklopil oči, otočil sa a odišiel do garáže. Vraj ho tam čaká súrna robota.
Vtedy som pochopila, že som po operácii prestala byť ženou. Pozerám sa do zrkadla a hnusím sa sama sebe. Stále častejšie sa sama seba pýtam, aký má pre mňa vlastne ďalší život zmysel? Bez láskyplných dotykov, bez milovania. Každý pohľad na môjho manžela ma čím ďalej, tým viac bolí. Už som rozmýšľala aj nad samovraždou, ale zastavili ma myšlienky na deti. Rudko má 11 a Sonička 8. Ešte sú primalí na to, aby prišli o mamu.
Bola som aj za psychologičkou. Stála pri mne po všetkých operáciách, vždy mi dokázala poradiť, držala ma nad vodou. Teraz mi odporúčala trpezlivosť. Vysvetlila mi, že aj môj manžel potrebuje čas na to, aby si zvykol, že jeho žena nemá jeden prsník. A že mám prvý krok skúsiť spraviť sama. Ja sa mám k nemu pritúliť, objať ho a povedať mu, ako veľmi mi jeho blízkosť chýba.
Tak to skúsim a uvidím. Neviem, čo spravím, ak ma odstrčí. Ale – to budem riešiť až potom. Aj podľa toho, ako sa budem cítiť, podľa toho, čo budem cítiť z neho. Zatiaľ sa snažím nepredstavovať si žiadne scenáre. Ani pozitívne, ale ani tie katastrofické.
