Mám o dcéru strach

Mám o dcéru strach12.09.2021 |

Moja Ninka sa od narodenia nebála cudzích ľudí. Nech už s ak nej priblížil hocikto, na každého sa usmievala.

Priznám sa, že som aj trochu žiarlila, že nie som pre ňu jediná, s kým sa cíti dobre, no na druhej strane som bola rada, že neplače, keď ju zoberie na prechádzku babička alebo kamoška.

Keď mala Ninka čosi vyše roka a začala chodiť, na ihrisku, ale aj na ulici chodila za cudzími ľuďmi, chytala ich za ruku a ochotne by s nimi odišla hocikam. Vtedy som sa začala o ňu báť. Čo ak mi v nestráženom okamžiku naozaj s niekým odíde z ihriska? Čo ak si ju vyhliadne nejaký úchylák a jednoducho ju so sebou odvedie bohviekam?

Tak som ju začala strážiť, nespustila som z nej ani na krátku chvíľočku oči, takmer stále  som ju držala za ruku. Ale Ninka bola z toho po krátkom čase nevrlá, snažila sa mi za každú cenu vytrhnúť a utiecť mi. Z môjho šťastného usmievavého dievčatka sa stávalo smutné dieťa.

Nevedela som si s tým poradiť. Potom raz na ihrisko prišla mamička so synom asi vo veku mojej Ninky. Niečím mi ju veľmi pripomínal. Prihováral sa nielen všetkým deťom, ale zdravil aj každého dospelého, ktorý šiel okolo neho. Ani už neviem ako, ale dali sme sa s tou mamičkou do reči. Ja som sa posťažovala, že sa o Ninku bojím, ona sa len usmiala. Vysvitlo, že je psychologička a že aj s kolegyňami  hovorila o tom, že sa jej syn zdá  kontaktný až priveľmi. A potom ma upokojila. „Nebojte se, u nej ide o fázu zoznamovania sa, učí sa, ako sa s ľuďmi skontaktovať. Je dôležité, že to trénuje. Uvidíte, onedlho ju to prejde a bude viac ostýchavá.“

Veľmi mi to pomohlo. Už som sa ta nestresovala, hoci som na Ninku dávala viac pozor, nedržala som ju úzkostlivo za ruku, nechala som jej viac voľnosti. Z Ninky bolo opäť usmievavé dieťa a o pár mesiacov z nej vyrástla malá, takmer hanblivá slečna.    

 

gettyimages.com
Autor: © Zoznam/sv

Ďalšie články

Diskusia