Anička má štyri a asi pred pol rokom sa večer začala veľmi báť. Odmietala spať sama vo svojej izbe, nepomáhalo ani rozsvietené svetlo, ani to, že som s ňou bola, kým nezaspala.
Snažila som sa zistiť, čoho presne sa bojí. Opakovala stále dookola, že strašidiel. Nevedela však povedať, akých strašidiel, ani kde ich predtým videla. Tak som začala preverovať všetky rozprávky a videá, na ktoré sa pozerala, pýtala som sa jej, či sa niečoho nezľakla, či jej nerozprávali nejaké strašidelné príbehy kamaráti. Ale na nič som neprišla...
Už mi napadla aj moja mama. Totiž - keď som bola malá ja, tak sa mi vyhrážala, že ak nebudem poslúchať, tak si po mňa prídu čerti. A ja som každý večer pred zaspaním videla v rohu izby čertov, ako sa na mňa pozerajú. Čudujem sa, že to vo mne nezanechalo hlbšiu traumu a že som to strašenie prežila celkom v zdraví. Lenže ani moja mama sa Aničke žiadnymi strašidlami nevyhrážala. Vraj mala z tých čertov obrovské výčitky. Verím jej, že už druhú takúto skúsenosť nepotrebuje.
Anička teda chvíľu spávala s nami v spálni, kam za ňou žiadne strašidlá nechodili. Aj som ju upodozrievala, že si tie strašidlá vymyslela práve preto, aby mohla spávať s nami, že sa jej len nechcelo spať samej v izbe. Keď som ju však presvedčila, že to má opäť skúsiť sama, tak sa srdcervúco rozplakala. Najskôr nevedela dlho zaspať, nepomohlo ani škrabkanie na chrbátiku, ani rozprávka. A keď aj zaspala, po pár minútach sa zase s plačom zobudila, tak som ju zase zobrala do spálne.
Vedela som, že toto je neudržateľná situácia. Už som bola rozhodnutá zájsť za nejakou psychologičkou, aj som si na jednu našla kontakt. Vtedy som sa stretla s kamoškou a okrem iného som sa jej posťažovala na Aničkinu traumu zo strašidiel. A ona mi porozprávala, ako sa jej dcéra zhruba v Aničkinom veku tiež bála nejakých príšer a že jej pomohlo, keď tie príšery pod posteľou jednoducho vygumovala. Zdalo sa mi to také jednoduché, že sa mi takejto metóde ani veľmi nechcelo veriť. Ale rozhodla som sa ju vyskúšať.
S Aničkou sme teda večer zobrali normálnu gumu a celé okolie postele sme vygumovali. Anička spala spokojne celú noc. Tento rituál sme potom opakovali niekoľko večerov, až kým som nesmelo nenavrhla, že by tam už nemalo byť ani jedno strašidlo a že už gumovať nemusíme. A Anička zaspala aj bez gumovania.
Odvtedy sa žiadne strašidlá v jej izbe neobjavili.
