Rodinné vzťahy môžu byť niekedy komplikované. Najmä, keď sa rodičia nezhodnú na určitých postupoch vo výchove dieťaťa. Pozrite sa, čo sa prihodilo.
Ja si už fakt neviem so svojím manželom poradiť. Nášmu päťročnému Dávidovi všetko dovolí, nedáva mu žiadne hranice, nič nepovie dokonca ani vtedy, keď ma Dávid udrie. Všetko sa mu snaží len vysvetľovať miernym hlasom a ja vidím, ako z nášho Dávida rastie panovačný, rozkazovačný, drzý a hrubý chalan.
Pritom, keď je so mnou, tak je to milý chlapec, ktorý rešpektuje moje hranice. Tak som to riešila tak, že keď manželov prístup prekračoval moje hranice únosnosti, tak som sa mu snažila vysvetliť, čo pri takejto výchove z Dávida bude, prípadne som do situácie vstúpila a Dávida „zrovnala“. Samozrejme, manžel sa vždy urazil, že on to myslí dobre a že nie je nutné na syna kričať, nech ho nechám na pokoji. Ja som sa ale o Dávida naozaj bála, tak som požiadala o pomoc odborníka, psychologičku Anitu Michajlukovú.
„Prišli sme na to, že otcova skúsenosť z pôvodnej rodiny bola úplne odlišná ako mamina. Jeho rodičia ho mali ako modlu a vždy mohol všetko. Tak pristupoval aj k svojmu synovi. Mamini rodičia boli primerane prísni a ona bola vďaka tomu zodpovedná, nemala problém s povinnosťami a svojho syna chcela vychovať rovnako.
V tomto prípade nezostávalo iné, než nechať manžela, aby to skúšal po svojom a tak postupne prišiel na to, že jeho prístup nie je funkčný.“
Tak som sa prestala miešať do situácií, keď mal Dávida na starosti manžel a „nezachraňovala“ som ho, keď si nevedel rady. Nejaký čas to trvalo, ale tento postup začal prinášať výsledky. Môj manžel bol so svojím milým a ústretovým prístupom často v koncoch. Ukázalo sa to najmä počas pandémie, kedy mal home office a Dávid ho stále otravoval, nenechal ho na pokoji, nič pri ňom nespravil. Manžel zrazu musel byť naňho prísnejší a postupne zisťoval, že môj prístup je úspešnejší, tak sme napokon pri výchove našli spoločnú reč. Bolo však skutočne potrebné, aby manžel sám na vlastnej koži pocítil dôsledky svojej výchovy.
