Peťa som vždy milovala. A obdivovala ho za to, aký vie byť rozhodný, ako si vie povedať svoj názor, ako sa nebojí niekoho aj skritizovať. Mala som pocit, že sa vždy budem môcť oňho oprieť, že ma ochráni, keď sa ja nebudem vedieť postaviť sama za seba.
Krátko po svadbe som ale zistila, že to, čo som na ňom obdivovala, mi vlastne na ňom prekáža úplne najviac, že ma to zraňuje. Keď som pripravila obed, tak ma skritizoval, že mal byť už pred pol hodinou a ani mi nepovedal, či mu chutí. Keď som mu vyžehlila košeľu, tak vždy našiel kúsok, ktorý nebol vyžehlený stopercentne. Nikdy som dostatočne neupratala, chybu našiel aj na tom, ako som sa starala o kamarátov, ktorí k nám prišli na návštevu. A – nikdy ma za nič nepochválil.
Najskôr som si myslela, že je to len o mne, že sa musím zlepšiť, zmeniť, aby som si pochvalu zaslúžila, ale zistila som, že je to Petrov životný postoj. Naša dcéra hrala vrcholový tenis a Peťo jej vždy vedel vysvetliť, čo na kurte robí zle, ale nikdy ju za výhru nepochválil. Nepochválil ju ani za to, že jej to v škole ide, nikdy jej nepovedal, aká je šikovná.
Rovnako sa správal aj k svojim zamestnancom a partnerovi vo firme. Áno, to, že videl nedostatky a rezervy bolo super, veď vďaka tomu ich firma prosperovala, ale k tomu A chýbalo to dôležité B – pochvala, spokojnosť s tým, ako im to ide, ako to vo firme klape vlastne vďaka všetkým. To, že Peťo vlastne nikdy nebol s ničím spokojný bolo na jednej strane hnacím motorom, ale na druhej strane veľmi ubíjajúce.
Najskôr sa s ním rozišiel jeho obchodný partner. Založil si vlastnú firmu. Potom k nám postupne prestali chodiť jeho kamaráti a dcéra sa vykašľala na tenis. Už počas strednej odišla na rok študovať do zahraničia a domov chodila len veľmi málo.
Aj som Peťa upozorňovala, že keď sa bude k ostatným aj naďalej takto správať, keď sa nezmení, tak zostane sám. Zjavne mi neveril a sebavedomo prehlásil, že on sa teda meniť rozhodne nemusí a nebude.
Najdlhšie som to vydržala ja. Ale keď som si od tej sústavnej Peťovej kritiky začala pripadať ako úplne neschopná a menejcenná, ako niekto, kto si hádam ani nezaslúži žiť, tak som radšej zvolila rozvod, než aby som skončila na psychiatrii.
Ale ani toto všetko nebola preňho výstraha. Tak to skúsil s inou ženou, inými deťmi a inými zamestnancami. Žiaľ, po pár rokoch sa všetko zopakovalo. Firma mu skrachovala, opustila ho aj druhá žena, deti sa s ním stretávajú len sporadicky. A kamaráti? Tí najvernejší zomreli a z tých novších mu ich zostalo len pár. Aj s nimi sa ale stretáva len občas.
Peťo zostarol a zostal prakticky sám. Tak, ako som mu predpovedala. Nemám z toho ale žiadnu radosť, ani pocit uspokojenia. Akurát mi je ho ľúto...
