Keď ešte Peťo žil, aj keď bol chorý, stále som mala pocit, že si viem so životom poradiť. Teraz, keď zomrel, tak sa cítim hrozne sama a stratená. Aj ma dcéra volala, nech sa k nim aspoň na čas nasťahujem, no ja mám obavy, že ak by som to spravila, tak mi hrozí, že začnem žiť život, aký mi nalinkuje.
Sama totiž žiadnu predstavu o svojej budúcnosti nemám. Na jednej strane by mi síce vyhovovalo, keby každodenné povinnosti za mňa zase prevzal niekto iný, teda namiesto manžela dcéra, ale na druhej strane si myslím, že by sa mi to až tak nepáčilo. Dcéra je predsa len dieťa, nech už má koľkokoľvek rokov. Manžel, to bolo niečo iné. Bol to muž, partner. Bolo logické, že sa postará o chlapské veci, že sa postará o mňa.
Priznám sa, že ma desí žiť sama za seba, keďže som doteraz tak nežila, ale myslím, si, že nemám inú možnosť.
Bola som vybavovať vdovský dôchodok a pripadala som si ako Alenka v ríši zázrakov. Ako v úplne inom svete. Vo svete, kde sa rozpráva rečou, ktorej nerozumiem, vo svete plnom nepriateľských ľudí, ktorí stále čosi odo mňa chcú a ja ani poriadne neviem, čo.
Nakoniec som to vzdala a požiadala dcéru, aby mi pomohla. Pomohla mi všetko preložiť do jazyka, ktorému rozumiem, pomohla mi nájsť všetky potrebné doklady a potvrdenia. Neviem si predstaviť, ako by som si bez nej poradila...
Ale keď som bola nedávno v poisťovni kvôli manželovej životnej poistke, už som sa tak príšerne necítila. Aj som rozumela väčšinu z toho, čo mi hovorili, aj som mala so sebou všetky potrebné papiere. Ani som nepotrebovala dcérinu pomoc. A keď som všetko vybavila, cítila som sa tak, ako som sa vlastne ešte nikdy necítila. Bola som jednoducho hrdá na to, že som niečo dôležité zvládla sama.
„Keď so svojím partnerom žijeme roky, stane sa, prirodzene, našou súčasťou. Je dôležitou súčasťou nášho života, stojí pri nás v ťažkých, ale i radostných chvíľach, stále s ním nejako rátame, dá sa povedať, že s ním máme ´postavený´ celý svoj život. A v momente, keď o tento vzťah prichádzame, je veľmi prirodzené, že sa cítime, akoby s ním skončil aj celý náš život,“ hovorí psychiatrička MUDr. Lucia Pacherová.
„Áno, nejaký život sa končí. Dá sa povedať, že s odchodom partnera odišla aj časť nás. Akoby niečo naozaj zomrelo. A ono to vlastne aj tak je. Je pravda, že už nikdy nebudeme také, ako za spoločného života.
Lenže nikdy nejde o definitívny koniec. Ľudia si často tento fakt neuvedomujú. Hoci sa vzťah skončil, nikto nám nemôže vziať naše zážitky a skúsenosti. Každý vzťah nás formuje, núti meniť sa. A koniec vzťahu nás tiež núti zmeniť sa, zmeniť veľa vecí vo svojom dennom živote.
Ale nie je to to, čo aj tak musíme neustále robiť? Meniť sa, meniť svoje predstavy a plány, aby sme sa mali v živote lepšie?“
