Ako malá som chcela byť veterinárka a pomáhať zvieratám. Dnes pracujem ako sociálna pracovníčka. Svoju pomoc som teda v dospelosti rozšírila aj na ľudí.
Keď som bola malá a zomrel mi škrečok, tak som myslela, že to neprežijem. Rovnako som nesmierne ťažko niesla, keď niekto postrelil môjho psíka, ktorého som našla zúboženého na ulici.
Naši mi potom doniesli pudlíka Ronnyieho, ktorý umrel týždeň potom, čo sa mi narodila Vaneska. Akoby sa vystriedali v mojom živote. Teraz máme dve mačky z toho jedného kocúrika. Je diabetik, ráno aj večer mu picháme inzulín. Je to zvláštne, že zvieratá majú také choroby ako ľudia. Ale, chvalabohu, vieme to vyriešiť.
Dodnes to mám tak, že ak nájdem nejaké bezprizorné zvieratko, vezmem ho k veterinárovi, odčervím, odblším, naučím ho hygienickým návykom a poskytnem mu dočasný depozitár. Potom sa ho snažím umiestniť k nejakým dobrým ľuďom, aby sa to neskončilo rovnako zle. Už potom ho ale nechcem vidieť, lebo mi to trhá srdce, že som ho mohla mať ja. To mám tak z domu.
Keď som bola malá, mama si brávala k sebe dočasne najprv jedno dievčatko z detského domova, počas prázdnin, Vianoc a tak. Potom sme zistili, že v inom detskom domove má to dievčatko sestru a v ďalšom ďalšiu sestru. Takto to kedysi bolo. Tak sme si ich brávali k nám domov všetky tri. A ja som bola rada, že sú u nás.
Bola som zvyknutá na veľa ľudí , bolo veselšie a ony mi nebrali moje veci. To, že ich mama brávala, bolo v pohode. Nie som majetnícka, ani žiarlivá, takže som im aj veci požičiavala. A zažili sme s nimi toho veľa. Jedno z tých dievčatiek dostalo u nás menštruáciu. Vôbec netušila, čo sa s ňou deje, iba sedela na záchode a plakala – že ju bolí brucho, že má zažívanie ťažkosti, že umiera. A mama jej vysvetľovala, že práve naopak, že sa stáva ženou.
Alebo, keď u nás po prvýkrát videli kiwi a jedli ho ako jablko. Vďaka mame som videla, čo je nám, deťom, dopriate a o čo niektoré deti prichádzajú vďaka nevychovaným a zlým rodičom. Mama mala veľa kolegýň, čo hovorili, načo to robíš, iba im v živote spôsobíš chaos. Ale aký chaos? Ony vôbec netušili, aký je rodinný život, tak to videli aspoň cez prázdniny a výročité sviatky. Lepšie, ak vedeli, že majú nejakú rodinu, ku ktorej môžu ísť na Vianoce a cez prázdniny. Veď darčeky dostali rovnako ako my. Stále si myslím, že to bolo správne.
Asi preto mi nebolo zaťažko starať sa o Martinku, dcéru môjho priateľa, keď bol dlhodobo v zahraničí. Medzi mojou Vaneskou a Martinkou som nerobila žiadne rozdiely. Vyrastali ako sestry a dodnes majú k sebe veľmi blízko, jednoducho ako súrodenci.
Niekto ale vie pomôcť aj iným spôsobom. Napríklad tak, že zorganizuje nejakú zbierku. Veď v každej domácnosti sa nájdu nejaké nepotrebné veci, či už oblečenie pre deti, hračky, knižky, do útulkov staré periny, paplóny, ktoré tam treba pred zimou. Čokoľvek, čo človek môže dať. Stačí aj prísť a vyvenčiť psíka. Aj to vie pomôcť. Alebo darovať krv.
Po smrti by som sa chcela rozdať do posledného orgánu. Nech to niekomu pomôže, veď mne to bude už zbytočné.
