Som presvedčený o tom, že veľkú zásluhu na tom, že som tam, kde som, má to, že som vždy poslušne počúvol to, čo mi niekto poradil. Že som to zbytočne neanalyzoval, nezamýšľal sa nad tým, jednoducho som vyplnil príkaz. Ako vojak.
Absolútne chápem, prečo vrcholoví športovci na slovo počúvajú svojich trénerov, lebo oni najlepšie vedia, čo vedie k úspechu, čo je pre nich dôležité. Teda, samozrejme, tí dobrí tréneri. Tí majú skúsenosti, vidia súvislosti, vidia akoby pod povrch, čo športovec nemá šancu vidieť. Preto nemôže fungovať, keď športovci svojim trénerom do všetkého „kafrú“, snažia sa presadiť svoj názor, svoju predstavu o tom, ako sa dostať k úspechu.
Preto som ani ja neprotestoval, keď ma mama prihlásila do tanečnej školy. Mal som asi osem, za sebou bezstarostné, rozprávkové, skoro zázračné detstvo na Morave, v prírode, pri rybníkoch, so zvieratami, včelami, plné slobody. Žil som len s mamou a babkou, lebo otec nás opustil, keď som mal asi tri mesiace, ale nemyslím si, že by som tým nejako trpel.
Detstvo teda bolo nenávratne preč, nastali povinnosti a vyrastať v 80. rokoch na najväčšom bratislavskom sídlisku nebolo vôbec jednoduché. Bola to fakt divočina. Dnes sa tomu už ani nechce veriť. Ale vtedy sme naozaj boli len krôčik od veľkých prúserov a skutočne vážnych problémov. Nečudujem sa, že moja mama, ktorá mala dve roboty, aby sme mali všetko, čo sme potrebovali, ma chcela zamestnať niečím zmysluplným.
A tancovanie sa jej evidentne zdalo ako dobrý nápad. Možno videla viac v tom, ako som si doma tancoval sám pre seba, možno to bola skutočne len náhoda, že cestou do roboty videla ten plagát s náborom do tanečnej školy. Akokoľvek, bez frfľania som poslúchol.
Tancovanie ma síce bavilo, ale neznášal som tréningy. Keď tréner odišiel z miestnosti, bol som schopný sadnúť si na lavičku a počkať, kým sa vráti... Čo ma však v tanečnej držalo, tak to boli kamaráti, partia, to, že som niekam patril. Vládla tam fakt super atmosféra a páčilo sa mi, že moji kamaráti boli väčšinou starší, že som sa mohol od nich niečo naučiť, že boli predsa len inde, ako moji spolužiaci. No, a potom tu boli baby, tanečné partnerky.
Možno preto, že som úspech nijako neriešil, tak sa mi darilo a začal som vyhrávať. Bolo to úžasné obdobie! Mal som šestnásť a býval som v najluxusnejších hoteloch sveta, za tri roky som prešiel asi 25 krajín a organizátori tanečných súťaží na nás fakt nešetrili. Hoci som vo vrecku nemal ani korunu, žil som neskutočný život. Do školy som prakticky nechodil, ale to mi vôbec neprekážalo...
No, nešlo všetko vždy len ako po masle. Neboli len úspechy, radosť z víťazstiev, z tancovania. Boli chvíle, keď som mal všetkého plné zuby. Tancovania, tréningov, keď sa nič nedarilo... Vtedy som chcel s tancovaním skončiť. Ale opäť zasiahol tréner a mama. Povedali, že treba pokračovať a ja som pokračoval.
Po skončení kariéry som rozmýšľal, čo ďalej. Vedel som len tancovať, tak voľba bola jasná – otvorím si tanečnú školu. Ale – nebolo to také jednoduché. Mal predstavu, že budem mať školu, kde budem hlavne tréner. Budem učiť a učiť. Ale, bohužiaľ, nedá sa to. Musím riešiť množstvo iných vecí. Všetko je na mojich pleciach. Záchody, havárie, záhradka, viesť kampaň, peniaze, ktoré som musel zohnať... bol som viac školník a záhradník...
Niekedy veci nevyšli tak, ako som si to predstavoval. Ja som ale typ - čo ma nezabije, to ma posilní. Mám tú výhodu, že nepozerám ihneď na čísla na účte, ale ide mi viac o výsledok. A to postupne začne fungovať. Uvedomujem si, že tancu vďačím vlastne za všetko. Tancu a mame, ktorá ma k nemu priviedla.
