Keď som sa ráno zobudila, bolo mi nevoľno, keď som sa osprchovala, hneď som bola zase spotená, v plnom autobuse som mala pocit, že sa zadusím. Chvíľu mi bolo zima, chvíľu teplo, sem-tam ma z ničoho nič oblial pot.
Okrem toho som bola precitlivená, podráždená, jednoducho som si išla na nervy. Nechcela som sa zmieriť s tým, že som v prechode a toto všetko musím len pretrpieť.
Tak som vyskúšala hormonálne lieky aj homeopatiká, ale nič mi výraznejšie nezabralo. Napokon mi veľmi pomohlo, keď som si naozaj pripustila, že už mám naozaj päťdesiat a že moje telo prechádza výraznou zmenou, ktorá je ale prirodzená. Napriek tomu, že sa cítim oveľa mladšie, som vitálna, aktívna... Pochopila som, že nie je dobre ignorovať realitu a v tomto prípade zvlášť. Povedať si, že mňa sa to netýka, je ako by som ignorovala, že vonku mrzne a vyšla von len v šatách na ramienka a v sandáloch. Cítiť sa mlado ešte neznamená, že aj môj organizmus má dvadsať!
Navyše som si uvedomila, že ďalšou príčinou mojich problémov v menopauze môže byť aj to, že podobné, alebo rovnaké stavy zažívala moja stará mama, mama, mnohé moje kamarátky... Kdesi v podvedomí som ich očakávala aj ja, a tak sa celkom prirodzene dostavili. Možno boli pre mňa dôkazom, že hormonálne zmeny skutočne nastali. Pochopila som, že ony nastanú aj bez týchto príznakov... Keď som naozaj prijala svoj biologický vek a všetky zmeny, ktoré s tým súvisia, cítila som sa oveľa lepšie.
Neznamená to ale, že som sa začala cítiť stará! Naopak! Uvedomila som si, aké výhody život po menopauze prináša! Nebude ma už viac obťažovať pravidelná menštruácia, nemusím sa báť nechceného tehotenstva (a nemusím pri tom užívať žiadnu antikoncepciu!), keďže deti mám už dospelé, môžem sa venovať naozaj najmä sama sebe, svojim potrebám a túžbam. Dokonca sa už veľmi teším na vnúčatá, čo som až donedávna považovala za niečo, na čo predsa ešte nemám vek....
