Až po odchode dcér som začala naozaj žiť
Zdroj: gettyimages.com
Pre mňa vôbec nebolo jednoduché „pustiť“ svoje dcéry. Vlastne to pre mňa bolo to najťažšie v živote. Až neskôr som si uvedomila, že som ich stále držala na pupočnej šnúre. Preto, lebo mi nahrádzali môj vlastný život.
Upla som sa na ne a na rodinu vôbec. Všetko som vždy robila pre niekoho – pre deti, pre rodičov. Rodinné väzby, modely a zásady, čo sa má a čo nemá, boli vo mne hlboko zakorenené. A keď som sa nadýchla a začala robiť niečo akoby len pre seba, bez súhlasu rodiny, mala som z toho veľmi zlý pocit. A tak som ani z ničoho nemala radosť, do ničoho „svojho“ som nemala chuť. Akoby som pre svoj život potrebovala súhlas celej rodiny.
To, že som ich vlastne držala od života, som si uvedomovala postupne. S manželom sme o takýchto veciach vôbec nehovorili. Vlastne sme spolu ani nekomunikovali. On len skonštatoval, že som hysterická... Hovoril mi, aby som neblbla, že aj tak nič neovplyvním a neochránim ich úplne pred všetkým. Ja som ho ale vôbec nebrala vážne.
Aj keď sa moje dcéry povydávali a mali svoje rodiny, stále mali v našom dome svoje detské izby, ktoré používali, keď k nám prišli na návštevu. Potom sme sa ale presťahovali a na detské izby, našťastie, už nebolo miesto. Vtedy mi asi definitívne došlo, že dcéry sú už naozaj dospelé a nový byt je len pre mňa a môjho manžela. To bol ten moment, kedy som svoje dcéry naozaj pustila, keď som konečne prestrihla pupočné šnúry.
Dnes už nemám pocit, že keď k nám prídu na návštevu, musím ich obskakovať. Už som schopná povedať im, aby so samy zobrali niečo z chladničky, prípadne, ak niektorá chce navariť, tak to celkom uvítam.
Až nedávno som si uvedomila, aká obludná je rodičovská namyslenosť, presvedčenie, že ja viem všetko lepšie než moje deti. Spoznala som to na vlastnej koži, keď mi moji rodičia „kafrali“ do života. Pri svojich dcérach som si vôbec neuvedomovala, že robím to isté a že ich to rovnako vytáča. Mala som pocit, ako by to bola úplne iná situácia, možno až iný život.
Konečne som všetky svoje aktivity, ktoré som robila kvôli niekomu, začala robiť kvôli sebe. Začala som viac vnímať, čo chcem a čo nechcem. Vtedy sa začal meniť aj môj vzťah k manželovi. Viac som si uvedomila, že je pre mňa ten správny muž a že s ním
chcem byť. Dnes už svojho manžela nevnímam ako niekoho, koho musím stále kontrolovať, kto nevie, neporadí si, ale ako rovnocenného partnera, ktorého vo svojom živote potrebujem.
Ako som svoje dcéry púšťala, naše vzťahy sa postupne zlepšovali. Pochopila som, že vzťahy sú o rešpekte k sebe a k druhým. A - vôbec nemám pocit, že musím vychovávať svoje vnúčatá...
