Mnoho ľudí si samotu dokáže odôvodniť a pomerne jednoducho sa s ňou vyrovnať. Pri deťoch to môže byť zložitejšie. Čo robiť v takejto situácii? Radí psychologička.
Karolínka mala už od škôlky svoju partiu. Štyri kamarátky boli nerozlučné. Spolu nastúpili aj do prvej triedy. Karolínka bola v škole spokojná, rada sa učila, nikdy som nepočula, že sa jej ráno nechce nikam ísť.
Lenže po roku sa situácia dramaticky zmenila. Dve kamarátky sa odsťahovali do iného mesta a jedna zmenila školu. Jej mama sa totiž znovu vydala a presťahovala sa k manželovi, tak zvolili školu, ktorá je bližšie ich novému domovu.
Odvtedy chodí Karolínka zo školy skleslá, so zvesenou hlavou. Pripadá si, že v triede zostala úplne sama. Nikto s ňou nechce sedieť, nikto sa s ňou príliš nebaví. Zdá sa, že v triede sú už vytvorené uzavreté skupinky, medzi ktoré jednoducho nezapadá.
Viem, že to chce zrejme čas, ale trhá mi srdce, keď vidím, aká je smutná, ako ju to v škole prestalo baviť.
„To je určite náročná situácia,“ hovorí psychologička Katarína Filasová. „Karolínka potrebuje prijať, že situácia sa zmenila, to, na čo bola zvyknutá, je preč, bude sa musieť zariadiť v nových podmienkach. Pokúsila by som sa zistiť, prečo ju vlastne ostatné deti neprijímajú. Môže to byť aj tým, že keď ich nepotrebovala vtedy, keď mala svoju partiu, myslia si, že ich nepotrebuje ani teraz. Že jednoducho nevnímajú, že Karolínka zostala sama. Podľa mňa by pomohlo, keby Karolínka sama prejavila iniciatívu sa do niektorej skupinky začleniť, aby dala najavo, že má o svojich spolužiakov záujem, aj keď jej kamarátky odišli. Určite je v triede ešte veľa fajn detí, s ktorými za nejaký čas dokáže vzťahy nadviazať a začlení sa. Len by nemala byť sklamaná, ak to nepôjde zo dňa na deň, že na to, aby ju spolužiaci prijali, bude pravdepodobne potrebovať viac pokusov,“ poznamenala psychologička Filasová.
