Budem dokonalá matka. Moje tehotenstvo bude bezproblémové, dojčiť budem 18 mesiacov, počas ktorých schudnem na pôvodnú váhu...
... a z môjho dieťaťa vyrastie dokonalá, zdravá, vychovaná ľudská bytosť, ktorá miluje zeleninu a nikdy sa v obchode nehodí o zem... Potom som sa však naozaj stala matkou a realita nakopala všetky moje „dokonalé“ predstavy do zadku.
1. Strach môj každodenný
V momente, keď som našla na tehotenskom teste vysnívané dve paličky, okrem všetkých tých pozitívnych emócií sa vo mne prebudilo ešte niečo – neustály každodenný strach o svoje dieťa. Bála som sa oň, keď vo mne rástlo, bála som sa oň pri pôrode, šialene som sa bála, keď ho sestričky vzali na kúpanie. Myslela som, že umriem od strachu, keď nás manžel viezol z nemocnice počas najväčšej dopravnej špičky, a prvé dni som sa bála vždy, keď zaspalo. Skrátka, s narodením toho drobca sa vo mne prebudil živočíšny inštinkt, že mu 24 hodín hrozí nebezpečenstvo. Prejde to niekedy???
2. Pôrod ani náhodou nie je „najkrajší zážitok v živote ženy“, ale skôr „masaker motorovu pílou“
Vedela som, čo mám čakať, poznala som všetky tie hororové príhody a vedela som, že to bude bolieť, ale predsa. To, čo sa dialo na pôrodnej sále, ma ohromilo. Ale áno, s odstupom času zlé spomienky vybledli a ostali len tie okamihy, ktoré sú naozaj tými najkrajšími v mojom živote.
3. Dojčenie nie je vôbec jednoduché.
Tak som sa zas nechala obalamutiť krásnymi tehotenskými knihami, ktoré sľubovali „jedinečné spojenie matky a dieťaťa“. Ja si spomínam len na to, že som prvé dni revala viac ako drobec, že to príšerne bolelo, za mesiac som prekonala štyri zápaly a poriadne som sa namakala, kým som sa naučila, ako na to.
4. A že budem dojčiť na verejnosti.
Kým som nemala deti, zaprisahávala som sa, že NIKDY nebudem patriť medzi tie dojčiace matky, ktoré vytasia „svoje zbrane“ kdekoľvek – na ulici, v reštaurácii, na návšteve, nebodaj, že sa budem pri dojčení fotiť a zverejňovať!! Dnes pokorne priznávam – keď sa drobec od hladu rozplače, je mi jedno, kde som, s kým som a koho tým pohoršujem, skrátka ho nakŕmim.
5. Celý svoj život som ani len netušila, čo je to skutočná únava.
Toto je taká klasika. Každý mi v tehotenstve hovoril: „Teraz sa poriadne vyspi, lebo pri dieťati sa so spánkom môžeš rozlúčiť.“ Bola som presvedčená, že to všetci dramatizujú – Ja? Žena pracujúca na vysokom poste, že neviem, čo je únava a stres? Na materskej si konečne oddýchnem! Zakaždým, keď sa mi nejaká mamička na materskej sťažovala, že nič nestíha a nevyspí sa, v duchu som si hovorila: „Moja, keby netrčíš celý deň na Facebooku, možno by si aj stíhala.“ Ach, aká naivná som len bola! Matky celého sveta, odpustite mi, že som o vás pochybovala!
6. Už nikdy nepôjdem sama na záchod.
Nikdy.
7. Nikdy nebudem tá super matka, ktorej deti milujú špenátove smoothie.
Koľko hádok so svokrou prehrmelo, kým som pochopila, že nemôžem svoje dieťa držať v bubline, v ktorej neexistuje čokoláda, čipsy, cukríky a presladené džúsiky.
8. Kedysi by som dala ruku do ohňa za to, že nikdy nevyjdem z domu bez make-upu.
Dnes som vďačná aj za to, keď mi vlasy nesmrdia od detských grciek a nevidno mi ten fľak na tričku od detskej kašičky. Niežeby som sa nechcela páčiť a chodila celé dni neupravená, ale sú dni, keď som taká unavená (pozri bod č. 5), že poslednú dávku energie musím sústrediť na to, aby som svoje deti omylom pri kúpaní neutopila.
9. Moje kulinárske umenie vôbec nikoho nezaujíma.
Svojím lahodným talianskym rizotom absolútne nikoho neohúrim a salvy radosti počujem len vtedy, keď pred svoje deti položím tanier so špagetami. Áno, aj s kečupom.
10. Že budem svoje deti milovať tak veľmi, až to bude bolieť.
Dočerta, materstvo fakt nie je zábava. Je to poriadna fuška a niekedy mám chuť za sebou zabuchnúť dvere a na týždeň vypadnúť do tých hotelov, kde majú deti vstup zakázaný. Napriek tomu je však fakt, že som matka, tá najúžasnejšia vec na svete a v momente, ako som zbadala svojho drobca, vedela som, že je to láska na celý život!
