Problém, ktorý zažije snáď každý rodič. Prichytíme svoje dieťa pri čine a ono jednoducho pokrúti hlavou, že nie je na vine. Pre rodičov, ktorí roky pracujú na budovaní dôvery a otvorenosti vo vzťahu, to môže byť veľká rana.
Čo robiť, ak dieťa klame, a my chceme situáciu riešiť tak, aby sme nezranili dieťa ani spoločný vzťah?
Prv ako začneme riešiť klamstvo na emocionálnej úrovni
Psychológovia pred rokmi vytvorili zaujímavý projekt, ktorý aj dnes môže pomôcť rodičom poukázať na to, ako sa mení v priebehu času detské zmýšľanie. Deti dostali zadanie: jeden chudobný človek mal chorú manželku. Nemohol si dovoliť kúpiť jej liek, ktoré predávali v lekárni v meste. Lekárnik bol krutý človek a nechcel mu liek darovať. Je správne, aby chudobný človek ukradol liek, ak tým zachráni život svojej manželky?
Mladšie deti vo veku od šesť do desať rokov krádež okamžite odmietli, pretože v ich očiach bola jednoducho neprípustná. Naopak, vo chvíli, keď oslovili deti, ktoré mali jedenásť a viac rokov, ich odpovede už zahŕňali morálny konflikt a rozhodovanie medzi spoločenskými hodnotami a životom ženy.
Staršie deti sa jednoznačne priklonili k možnosti, že kradnutie je síce zlé, ale na miske váh má život ženy vyššiu hodnotu. Znamená to, že aj deti, ktoré začínajú používať klamstvo, si uvedomujú morálnu dilemu, a rozhodujú sa, čomu dať väčšiu hodnotu, či ochrane svojich záujmov alebo dôvere s rodičmi.
Prečo klameme?
Ak sme staršie dieťa pristihli pri klamstve o tom, kedy sa vrátilo domov, či hralo počítačové hry dlhšie, než malo alebo ako dopadla písomka v škole, je potrebné uvedomiť si jeho pohnútky. Je dôvodom, prečo klame, strach z našej reakcie alebo jeho ľahostajnosť k pravidlám a nedôslednosť? Veľakrát sú pravidlá v rodine nastavené tak, že dieťa prirodzene potrebuje ochrániť samé seba pred reakciou svojich rodičov.
Dnes už dvadsaťročná študentka Ivana spomína na nepríjemnú skúsenosť vo vlastnej rodine.
“Raz mi dali rodičia peniaze do školy na zaplatenie nejakého školského výletu. Ostalo mi pár drobných a kamarátky šli po škole na zmrzlinu, a zavolali ma so sebou. Pridala som sa k nim. Na druhý deň si otec z ničoho nič začal odo mňa peniaze pýtať. Zostalo som v pomykove a bála som sa mu priznať, že som si “dovolila” pár eur minúť na zmrzlinu.
Povedala som mu, že som ich dala mame, čo si okamžite overoval, a samozrejme sa ukázalo, že som klamala. Strašne som sa ho bála a niet divu. Okamžite mi rozlomil detský zámok na pokladničke, tie peniaze si zobral a ešte niekoľko dní mi nadával. Dôveru k nemu nemám doteraz.”
Nestavajme otázku tak, aby dieťa bolo nútené klamať
V momente, keď na dieťa tlačíme, aby sa priznalo, alebo zámerne formulujeme otázku, ktorá ho navádza ku klamstvu, zlyhali sme. Skúste otázku “nevieš náhodou, kto mohol rozbiť to sklo” preformulovať na “videl som ťa v izbe, kde sa rozbilo to sklo, a som rád, že si sa neporezal”. Odpoveď bude okamžite iná.
Samozrejme, nie je rozumné nechávať prechádzať klamstvá, ktoré sú zásadné, a ktoré ohrozujú život a bezpečie detí či rodiny. Práve preto nie je dobré stupňovať napätie pri menších klamstvách. Naopak, je veľmi dôležité, aby sme budovali úprimnosť vo vzťahu tým, že sami neklameme, alebo priznáme, kedy sme klamali, a aké to malo dôsledky.
Nemýľme si klamstvá s fantáziu
Detské klamstvá nemusia byť okamžite problém. Najmä u malých detí priamo súvisia s rozvojom ich fantázie, kedy dieťa samo prežíva svoje predstavy ako skutočnosť, a tak o nich aj komunikuje. Deti nechajte, neopravujte a ani nezosmiešňujte.
Klamstvá u detí riešte vo chvíli, keď vnímate lož ako patologický komunikačný nástroj. V tom prípade je dobré vyhľadať odborníka a riešiť vznikajúci problém. Vhodné je, aby takéto sedenie najskôr absolvoval rodič sám. patologické klamstvo bez emočného prežívania môže byť súčasťou vznikajúcej látkovej či nelátkovej závislosti alebo psychickej poruchy.
