Prečo dobré deti robia zlé veci?
Zdroj: profimedia. sk
Otázka za milión! Čo otázka?! Odpoveď za milión. Kým pre mnohých rodičov je to neriešiteľná situácia, pre nezaujatých pozorovateľov to môže byť fascinujúca záhada.
MUDr. Igor Bukovský z Ambulancie klinickej výživy, autor knihy Dieťa - základný návod na prežitie:
Ako je možné, že naučiť dieťa niečomu dobrému je iba malý kúsok odtiaľ, kde sa začína Nemožné, ale zlým veciam sa deti naučia tak ľahko a tak rýchlo? Znovu to majú na svedomí hlavne tie zrkadliace neuróny, pretože podľa názoru mnohých detských psychológov sa to deje najmä z týchto troch dôvodov:
Dieťa má zlý model – hoci rodič a rodina poskytujú správny model, možno má dieťa ešte stále veľa času a príležitostí prijímať aj negatívne modely: starších súrodencov radšej vynecháme, ale trojrozmerných kamarátov v škôlke a dvojrozmerných kamarátov na obrazovke musíme spomenúť (len si to predstavte! dieťa u susedov práve v tejto chvíli pozerá na nejaké kreslené postavičky, ktoré sa najprv navzájom rafinovane zabíjajú a zase vstávajú z mŕtvych, aby sa znovu sa naháňali, rezali, strieľali, pílili, pálili, a možno aj nahlas grgajú).
Dieťa má nevhodnú podporu – ach, aké je hlúpe a riskantné smiať a zabávať sa na tom, keď dieťa robí niečo nevhodné alebo zlé: napríklad preháňa svoje grimasy, kričí, je agresívne, ubližuje inému dieťaťu alebo zvieratku, alebo sa nejako inak „nevie zmestiť do kože“. Sú rodičia, ktorým sa také prejavy dieťaťa zdajú niekedy zábavné, ale onedlho sa veľmi čudujú: „Kde sa to zlé v tom dieťati berie?!“ Skutočne, ak dieťa vidí, že jeho nežiaduce správanie je vlastne žiadané a ocenené (smiech rodiča je pre dieťa jeden z najsilnejších prejavov uznania a spojenia), bude nežiaduce správanie opakovať a fixovať si ho. Múdri rodičia vedia, že úsmev, smiech a pochvalu treba dieťaťu poskytovať radšej vtedy, keď robí to, čo ho chcú naučiť, a keď to robí dobre (alebo sa o to zo všetkých síl snaží).
Dieťa sa cíti zanedbané a pozornosť si vynucuje negatívnym správaním, z ktorého sa postupne môže stať zlý zvyk – „nikoho tu nezaujímam, tak urobím čokoľvek, naozaj čokoľvek, aby si ma niekto všimol, viem, že sa budú hnevať, ale radšej budem znášať mamin hnev ako ľahostajnosť“.
Ak ste dospeli k záveru, že je to vlastne vaša vina, že dieťa robí zlé veci a produkuje negatívne správanie, budeme s vami súhlasiť. Lenže! Lenže, aký má zmysel sa obviňovať a robiť si výčitky, ktoré nakoniec sparalyzujú vaše odhodlanie a snaženie a privedú vás k rezignácii? Svoje výčitky odhoďte. A tie cudzie ešte ďalej! Všetci predsa vieme, že rodičovstvo je zložitý problém, ktorý nemá jedno jediné správne riešenie – nejde sa priamkou z bodu A do bodu B. „Byť rodičom“, to je projekt, ktorého obsah a forma sa neustále menia. Nikto z nás nie je dokonalý rodič.
Každý rodič je v každej situácii s každým dieťaťom vždy prvýkrát. Aj keď sa to na seba môže podobať, vždy je to trochu iné. Nálada, denná doba, spoločnosť, únava, smäd a hlad, povinnosti, stres, choroba – do hry vstupuje toľko rôznych faktorov, že každá chvíľa je iná. A sú chvíle, keď máme právo na „omyl“ aj „zlyhanie“. Všetci robíme chyby aj vo vlastných životoch a robíme ich aj v životoch svojich detí. A chyby sú súčasťou učenia – teda, ak sa z nich vieme poučiť. Ak ste na ceste z Trenčína do Bratislavy a nejakým omylom ste sa ocitli v Banskej Bystrici, ostanete tam a poviete si „Čo už? Takto to v živote chodí...“? Nie. Celkom určite sa najprv na seba nazlostíte, potom zhlboka nadýchnete a znovu sa vydáte na cestu.
